Voľná tvorba

28. kvě, 2017

     Mestská štvrť Westminster je známa oblasť Anglicka, ktorá patrí Londýnskemu mestskému Westminsterskému obvodu.

Tento malebný úsek zahŕňa brilantné štvrte akými sú Paddington a Marylebone. 

Táto lokalita sa nachádza na juhozápade blízko pamätníka Charing Cross, ktorý postavil bývalý anglický kráľ Eduard I. na pamiatku svojej manželky Eleonóry Kastílskej.

   Pôvodný názov Westminster sa vzťahuje na Westminsterské opátstvo a jeho západný chrám, po ktorom sa nesie meno tohto veľkolepého územia. Neďaleko Westminsterského paláca, ktorý patrí do starého politického okresu sa nachádza aj zóna nákupných stredísk v okolí Oxford Street, Regent Street a zábavného námestia Soho.

    V tento deň nebolo príjemné počasie, rovnako ako ani celý minulý týždeň. Londýn bol známy zrážkami a častým dažďom a preto každý Londýnčan považoval za rozumné, ak sa vyzbrojí dáždnikom. Nečakaná spŕška kvapiek dokázala človeka prekvapiť prakticky kedykoľvek. Toto hlavné mesto Anglicka sa iba málokedy zaobišlo bez prehánok a zdalo sa, že ani dnes nebude počasie k obyvateľom priaznivé. Niektorí ľudia verili tomu, že to či je vonku pekne dokáže vplývať na citové rozpoloženie človeka. Keď sa na nebi vzťahujú mraky a slnko sa za ne ukrýva, negatívne to vplýva aj na ľudí. Preto sa používalo aj príslovie: ,,Dokým sa neukáže jas, svet zahalí temnota.“

      Blysse Robertsová pokojne kráčala cez chodník aj so svojou mladšou sestrou, ktorá sa tvárila ako nevesta Hádesa – boha vojny.

        Dievčina netušila, čo sa odohráva v sestrinej hlave, ale bola si takmer istá, že to nebude nič príjemné. Tenley bola nezvyčajne ticho a už niekoľko minút odkedy vystúpili z auta nepovedala ani slovo. Blysse z vlastnej skúsenosti vedela, že v sestre horí oheň, ktorý o chvíľu prepukne. Hoci nepatrila medzi ľudí, ktorí vybuchujú často, tak ak sa to stalo, bol to mimoriadny zážitok. Samozrejme iba pre tých, ktorí mali nervy z ocele, čo však nebol prípad každého. Blysse sa rozhodla, že bude tiež ticho a nebude sa na nič pýtať. Tak sa aspoň vyhne zbytočnej hádke. Navyše veľmi dobre vedela, že už čoskoro jej sestra popustí uzdu hnevu. A presne to sa aj stalo, hoci nevedela predvídať budúcnosť. Ako Tenley kráčala, tak si nevšimla malý výčnelok a zakopla. Jej sestra v duchu začala rátať sekundy.

Raz

Dva

Tri ...

      ,,Dosť!,“ vybuchla a dupla nohou, až jej záplava pieskových vlasov poskočila. Pár neposlušných prameňov jej vlietlo do tváre.   Tenley si ich nahnevane odhodila a skríkla. ,,To je kvôli tebe Blysse. Všetko je to iba kvôli tebe!“

     Dievčina sa na chvíľu zastavila a odpovedala. ,,Isteže. Je to všetko kvôli mne.“ Keďže v chôdzi pokračovala ďalej, nevšimla si zaostávajúcu sestru. ,,Prestaň zo mňa robiť hlupaňu! Veľmi dobre vieš, o čom hovorím, Blysse! Tak to na mňa teraz nehraj!,“ nahnevane jej vyčítala, pričom sa nepohla ani o krok.

    Sestra náhle zastala a namietla. ,,Neviem o čo ide. Ja nie som jasnovidka.“

    ,,Ale vieš,“ zakňučala a dupla malou nohou. Keď videla, že ju nečaká, rozbehla sa za ňou. ,,Ide o nášho otca. Neustále ho provokuješ. A ja si to potom všetko vypočuť za teba! Myslíš, že ma to baví?,“ zvolala a zlostne do nej vpíjala svoj pohľad.

     ,,Ja otca neprovokujem. Iba som vyjadrila svoj názor. A nikdy som si nevšimla, že by si za mňa musela v niečom pykať.“

      Svetlovlasá dievčina mlčala, pretože k tomu nemala čo povedať. No snažila sa držať témy. ,,Otec ma dnes rázne požiadal, aby som sa s tebou porozprávala. Tvoje správanie prekračuje všetky medze,“ vyhlásila odvážne a nasledovala svoju sestru, ktorá prechádzala cez cestu.

       ,,Musíme sa teraz o tom baviť? Skutočne sa mi s tebou nechce hádať,“ odvetila a dúfala, že to pochopí. No to bolo v prípade Tenley asi nemožné.

      ,,A kedy?.“

        ,,Najlepšie by bolo keď budeme mať súkromie. Ale na ulici, po ktorej každú chvíľu niekto prechádza, nechcem rozoberať osobné veci. Nikdy nevieš, kto ťa počuje,“ uzavrela a zabočila cez rozostavenú budovu. Už bolo cez husté stromy vidieť ich školu, ktorú obe navštevujú.

     ,,Lenže ja som ... ,“ sestra nedokončila, pretože si tiež všimla, že sú už veľmi blízko pri škole. A hoci mala na jazyku toľko slov, rozhodla sa byť diskrétna. Predsa len ju hocikto mohol vidieť a ona skutočne netúžila po tom, aby ju niekto kategorizoval do skupiny, do ktorej patrila jej sestra.

      Podivín.

      Čudák.

      Mimozemšťan.

     Na to sa mala príliš rada a súčasne milovala svoj život.

     Ako stúpali čoraz bližšie, staršia sestra ponechala uzdu svojej predstavivosti a premýšľala, aké vlastnosti by budove pripísala.

     Westminsterská akadémia, ktorú navrhol slávny architekt Allford Monaghan Morris sa otvorila v roku dvetisíc šesť. Táto súkromná stredná škola sa nachádzala v komplexe uprostred mesta, ktorému dominoval nadjazd Westway a Harrow Road. Všade navôkol sa črtali výškové budovy, verejné cesty, diaľnice a rozsiahle športové ihriská. Hoci na prvý pohľad bola oblasť v okolí akadémii impozantná, v skutočnosti patrila medzi najchudobnejšie londýnske oblasti. No iba málokto by  našiel na tejto obdivuhodnej rekonštrukcii nejakú chybu.

       Blysse musela uznať, že tento architektonický skvost sa mohol právom  pýšiť unikátnym dizajnom a výnimočnou konštrukciou.

         Obe dievčatá sa blížili ku obrovskej budove, ktorá svojou veľkosťou naháňala strach a okázalosťou fascinovala okoloidúcich pozorovateľov. Celá metropola pôsobila esteticky a moderne. Stavební inžinieri podľa slov Londýnčanov, odviedli skutočne výbornú prácu a mali pravdu. Na budovu bol nesmierne čarovný výhľad. Svojim transparentným panelovým zasklením a priestranným rozložením pripomínala rozprávkovú terasu. Architekt chcel docieliť spojitosť prírody s výtvorom človeka a tak budova bola odetá do farby zelene a púpav. Krásu tejto betónovej kráľovnej podrhli aj osvetlené železobetónové nosné konštrukcie s nádychom farebných akcentov.

        Keby si človek neprečítal na budove zvýraznený nápis ,,Westminsterská akadémia“ pomyslel by si, že vstupuje do kúzelnej ríše plnej dobrodružstva a zázračných bytostí. Pozoruhodná stavba brala ľuďom dych.

     ,,Je to naozaj krásny exponát, hotový výstavný kus. Musím uznať, že ma vždy fascinovala kulisa prírody, ktorá ho obklopuje,“ zašepkala Blysse s nadchnutím a kráčala po chodníkovej dlažbe.

     ,,Súhlasím,“ prikývla jej sestra a to bola asi jediná vec, v ktorej s ňou súhlasila. V  osobnom živote mala každá úplne iné predstavy o kráse, ale aj o živote. Hoci boli sestrami, tak boli rozdielne. Spoločne zamierili ku dreveným lavičkám pred budovou. Okolití vtáci im robili spoločnosť a kvety sa rozpínali v kvetináčoch. Miestami žiaci postávali v areáli školy. Blysse však nikoho nepoznala.

       Tenley sa posadila na lavičku a hlasno sa opýtala ,,Ako to, že tu ešte nie sú? Už tu predsa dávno mali byť,“ vyhlásila nespokojne a hompáľala štíhlymi nohami nad chodníkom v cyklámenových balerínach. Sestra sa nemusela dvakrát pýtať koho ma na mysli, pretože to veľmi dobre vedela. A práve jej  kamarátky sa postarali o to, aby na to ani jeden deň cez školu nezabúdala. Elora, Mikaela a Tanzie, tvorili nerozlučné trio, ku ktorým patrila i jej mladšia sestra.

       Tieto tri slečny boli stelesnením krásy, dôvtipu a obdivu a preto boli presvedčené, že im patrí celý svet. Blysse si spočiatku myslela, že ich kamarátstvo je večné a úprimné, ale keďže sa stala už viackrát svedkom ich falošnej pretvárky a intríg, uvedomila si, že význam ,,priateľstvo“ tieto dámy ani z ďaleka nepoznajú. Čo sa  vzhľadu týkalo, nedalo sa poprieť, že všetky tri boli nápadne pekné a vyzývavé. Každá z nich mala iné vlasy, ale obliekali sa úplne rovnako, čím u nej budili dojem, že sú absolútne favoritky čo sa týka prznenia kreativity a originality. 

       Blysse veľmi dlho uvažovala nad tým, prečo sa jej sestra s nimi priatelí. Na prvý pohľad je možno rovnako pôvabná, ak nie dokonca o niečo krajšia, no rozhodne nie je hlúpa. Dalo by sa povedať, že je  mierne povýšená a má posmešné správanie, no určite nie je vo vnútri dutá ako drevo. A v skutočnosti to bolo milé dievča, no malo zásadnú chybu. A tou bolo, že sa snažila byť za každých okolností očarujúca. Žiaľ, aj na úkor bolesti a trápenia iných ľudí. To bol možno pravý dôvod, prečo sa kamarátila s tak povrchnými a preafektovanými dievčatami, ako boli jej spolužiačky. No, napriek tomu svoju sestru neobviňovala. Tenley bola veľmi pekná a práve preto svojim spôsobom chápala jej zmysel života. Aj keď s ňou väčšinou nesúhlasila. Narodila sa pre lesk a pôvab.

       Na okamih sa Blysse zazdalo, že sa Zem prestala točiť okolo svojej osi, všetko navôkol stíchlo do mŕtveho ticha a celé Anglicko pohltila tma. Vetrík slabo povieval a hlasy žiakov, ktoré sa odvšadiaľ ozývali stíchli. Tenley mlčala ako dno jazera a ona si vychutnávala nerušenú harmónia ticha a pokoja. To ticho bolo také úžasné. Mohla by v ňom žiť naveky.

        ,,Už ich vidím, Blysse!,“ vykríkla nadšene a prudko vstala z lavičky, až sa jemne zapotácala. Jej sestra prudko roztvorila oči a nechýbalo málo a skoro sa opýtala ,,Koho?.“

      ,,Ako vyzerám?“

     Staršia sestra nemusela dlho uvažovať. A nemala jej dôvod závidieť. Aj keď neboli práve spriaznené duše, tešila sa z toho, aká je pekná. Mohli za to predovšetkým jej pieskové vlasy, ktoré na slnku žiarili ako zlatý vodopád a ametystové oči, ktoré pripomínali rozbúrený oceán. Možno rolu zohrávala aj štíhla postava a ladné pohyby. I napriek malej výške dostala do vienka ukážkové nohy, ktoré s obľubou vystavovala. A dnes s tyrkysovými šatmi s volánmi z mušelínu vyzerala ako bájna bytosť.

    ,,Vyzeráš ako princezná,“ odpovedala úprimne.

    ,,Vďaka,“ dodala zdvorilo. ,,Potrebovala som to počuť.“

     Blysse prikývla. ,,Ako vždy.“

     Sestra jej už nevenovala pozornosť a zamávala blížiacej sa skupinke dievčat. ,,Ahojte!.“ veselo zvolala a išla im naproti. Hoci sa nesnažila počúvať o čom sa rozprávajú, hovorili tak nahlas, až mala pocit, že je priamo jednou zo zúčastnených.

 

 

      ,,Už na vás čakám dosť dlho. Čo vám to tak trvalo?,“ opýtala sa zvedavo, zatiaľ čo objímala svoju spolužiačku Mikaelu.     

        ,,Veľmi som sa na vás tešila baby, kedy vás konečne uvidím!.“

      ,,To nie je naša chyba, na vine je Elora,“ namietla najvyššia z nich a pokračovala. ,,Nevedela sa rozhodnúť či si dnes zvolí rúžovú kabelku alebo cyklámenovú.“

     ,,Nie, Ten. Never jej. Tanzie preháňa ako vždy,“ bránila sa oslovená a objala svetlovlásku okolo štíhlych pliec. ,,Popravde som sa nevedela rozhodnúť pre farbu rúžu. Všetky, ktoré mám mi prídu rovnakého odtieňu a preto to tak trvalo. Veď je nesmierne dôležité, aby som bola dokonale zladená.“

       ,,Bola som pritom a skutočne sa Elora trápila dilemou, ktorý rúž použije,“ úprimne odvetila Mikaela.

     ,,Bože, nezbláznite sa. Je jedno, či sa jedná o rúž, alebo kabelku,“ poznamenala dotknuto Tanzie. Dievčina chápavo prikývla. ,,Aha, takže ste riešili problém s kozmetickým prípravkom. Ale to je predsa jedno. Som rada, že ste tu!“

    ,,My sme sa tiež na teba tešili Ten!,“ súhlasila Mikaela a Elora súhlasne pokrútila hlavou. Tanzie sa k tomu nijako nevyjadrila, dokonca ju ani neobjala.

          Blysse čakala, čo sa bude diať. Zatiaľ ju nespozorovali, ale už boli nebezpečne blízko. Tak veľmi sa jej priečila predstava, že musí zbabelo utiecť. Nikdy im totiž nepovedala, čo si o nich skutočne myslí. A pritom nimi z celého srdca pohŕdala a nikdy v živote odkedy ich pozná jej neprišli ničím výnimočné. No strach z poníženia bol väčší ako jej hrdosť a tak sa rýchlo ukryla za jeden väčší kvetináč. Nebol síce príliš objemný, ale aspoň ju z väčšej časti zakryl a doprial súkromie. Stromy, ktoré pozdĺž rástli sa postarali o schopný úkryt. Alej zelene jej prisľubovala bezpečie. Blysse ostražito sledovala, ako sa štyri dievčatá blížia k lavičkám, na ktorých len pred pár minútami pobývala aj so sestrou.  Ešte viac sa ukryla pod tiene stromov. Snažila sa byť potichu ako gotická stavba. Takmer ani nedýchala.

   ,,Hm, to je zvláštne, ešte nedávno tu bola.“

   ,,Kto?,“ zvedavo sa spýtala Mikaela a posadila sa aj s Elorou na lavičku. Tanzie ostala stáť a tvárila sa nanajvýš dôležito.

   ,,Predsa moja sestra,“ vysvetľovala Tenley a obzerala sa navôkol. ,,Vlastne je to jedno.“

   ,,Veď je to nikto, Ten,“ podotkla Elora a narovnala si rúžovú kabelku. ,,Koho vôbec zaujíma taká nula?.“

    ,,Je to síce tvoja sestra, ale je úplne iná ako my. Inak sa správa, inak sa oblieka. Možno ani nie je človek,“ pridala sa Mikaela.

Tanzie, ktorá sa príliš dlho neozvala sa vmiesila do debaty a ľadovo povedala. ,,A ku všetkému nie je ani pekná. Divná, nudná a škaredá, žiadna kombinácia nie je horšia.“

    ,,Správne,“ pritakali dvojhlasne Elora aj Mikaela. Tenley sa komentára zdržala. ,,Aké budete mať vysvedčenie? Ja samé jednotky,“ vyhlásila sebaisto.

  ,,Ja budem mať trojku z Chémie a Biológie,“ zahanbene sa ozvala Mikaela a zvesila hlavu.

   ,,A ty Elora?“

   Oslovená sa narovnala a dodala  ,,Ja mám dvojku z  Matematickej koncepcie, Filozofie a Psychológie, ale inak mám jednotky.“ Tenley zaváhala s tým, či sa opýta poslednej na vysvedčenie, ale Tanzie ju pohotovo predbehla. ,Prepáč, Ten, ale netuším aké známky budem mať. A radšej na to ani nemyslím,“ odvetila podráždene.

  Tenley si položila ruky na kolená a prikývla. ,,Rozumiem. U nás v rodine sú známky dôležité, preto sa musím dobre učiť.“

  Elora sa poškrabala pri oku a neúctivo poznamenala. ,,Ale tvoja sestra sa dobre neučí.“

   Tenley pozrela na kamarátku a pokrútila hlavou. ,,Blysse to práveže páli, ale neučí sa na samé jednotky. Známky pre ňu nie sú dôležité.

    ,,Aha.“

      V tom sa ozval  zvuk a Mikaela sa postavila z lavičky. ,,Počuli ste to?,“ opýtala sa dychtivo priateliek a kráčala ku stromom.

  ,,Čo či sme počuli?“ opýtala sa nechápavo Elora. ,,Ja som nič nepočula.“ Tanzie, ktorá mala už dlhší čas podozrenie, že nie sú samé, ostražito vyhlásila. ,,Za tým kvetináčom niekto je.“

     ,,Si si istá? Ja som nič nepočula,“ pridala sa Tenley a sledovala ako sa kamarátky približovali k zeleni.

  ,,Som si tým istá,“ trvala na svojom Tanzie. A aj viem, kto je tam.“

  Elora venovala prekvapený pohľad Mikaele a tá začala. ,,Snáď si nemyslíš?.“

,,Ticho,“ vyštekla Tanzie a skríkla. ,,Ak okamžite nevyjdeš, tak ...“

   ,, Allenová, čo sa to tu deje?,“ prerušila ju ostro profesorka zo Španielčiny a rukou si napravila okuliare. ,,Prečo tu robíte taký hluk?,“ pýtala sa rázne a dožadovala sa vysvetlenia.

   ,,My sme tu len sedeli, pani profesorka,“ odvetila úctivo Mikaela a na vysvetlenie dodala. ,,Ale videli sme páva na tom strome, tak sme ho chceli chytiť“

  ,,Páva? U nás?,“ opýtala sa šokovane dáma v strednom veku a neveriaco na dievčatá upierala zošikmené oči. ,,Nie je možné, aby tu bol nejaký páv, Evansová. Neprežil by vo voľnej prírode v našich zemepisných šírkach. Čo sú to za hlúposti? Chcem vedieť pravý dôvod.“

     ,,Mikaela Vám hovorí pravdu, pani profesorka. Naozaj tam bol. Všetky sme ho videli,“ obhajovala kamarátku Elora.

      ,,V poriadku, dievčatá. Ak teda trváte na tom, že ste videli Páva, tak dúfajte, že medzitým neodniesol vaše vysvedčenia,“ dodala žartovne, ale vzápätí sa zamračila. ,,Obzvlášť vysvedčenie slečny Allenovej by stalo za spomenutie. ,,Buďte rada, že som vás nechala prejsť zo Španielskeho jazyka. Vaše vedomosti z tohto predmetu sú minimálne,“ upozornila ju pani profesorka a narovnala sa. ,,Čoskoro sa začnú rozdávať vysvedčenia, mali by ste ísť všetky do triedy. Ostali ste tu posledné,“ podotkla prísne a pokynula im rukou. ,,Prosím slečny, nasledujte ma.“ Všetky štyri dievčatá bez jedinej pripomienky kráčali za pani profesorkou. Tenley s Elorou išli tesne vedľa nej. Ostatné dve dievčatá kráčali pozadu.

     ,,Bola tam Blysse,“ poznamenala Tanzie.

     ,,Si si istá?,“ rozšírila oči Mikaela a uprela pohľad na kamarátku.

     Prikývla ,,Áno, som si istá. Dnes mala šťastie.“

   ,,Veru, mala,“ pritakala Mikaela a kráčala vedľa nej.

   ,,Nebudúce už také šťastie mať nebude,“ zasyčala Tanzie nenávistne a v očiach jej blčal červený oheň. No potom sa ku nej obrátila. ,,Čo ťa napadlo spomínať práve páva? To si si nevedela vymyslieť niečo lepšie?

Dievča sa zapýrilo a zamrkalo svojimi dlhými umelými mihalnicami. ,,No nič iné ma nenapadlo. Páv má pekne perie.“

    Tanzie sa na ňu usmiala. ,,Nemôžeš byť múdra, aj pekná však?.“

    Mikaela sa zatvárila zarazene. ,,Nie, ale mám najkrajšie topánky v celom Anglicku.

     Kamarátka prikývla a nechala ju chlácholiť sa tou smiešnou predstavou.

 

 

       Darkim sa rozhliadal po triede, zatiaľ čo čakal na Spencera. Zatiaľ neprichádzal. A tak sa trošku poobzeral po okolí. Miestnosť pôsobila útulne a príjemne. Celé priestranstvo sa nieslo v zelenom a žltkavom nádychu farieb. Zelené boli nielen žalúzie, ale aj stoličky a okraje tabule. Človek sa cítil ako v lese, ak si odmyslel rámus, ktorý sa rozliehal odvšadiaľ z lavíc. Najviac sa mu páčili sklené zelené panely z hliníka, ktoré pôsobili nesmierne a dynamicky. Terakotové dlaždice, ktoré sa pýšili vo všetkých priestoroch akadémie vytvárali dojem akéhosi prepychu. Taktiež výstredne pôsobili aj samonosné balkóny, ktoré sa nachádzali skoro v celej aule školy. Ak si Darkim odmyslel niektorých otravných spolužiakov a spolužiačky, mohol by vyhlásiť, že táto miestnosť je hotový rúžový sad. Bol v tom však jediný problém. Tóny rúžovej boli vidieť jedine na oblečení dievčat a realita bola hocijaká, iba nie rúžová.

         Chlapca sa náhle zmocnila únava. Aj by rád relaxoval, keby v miestnosti žiaci nevykrikovali a netrieskali vecami. Napokon si položil hlavu na lavicu a zatvoril oči. Neubehlo ani par sekúnd a bol nútený sa sústrediť. S prekvapením zistil, že pozerá do očí, ktoré pripomínali jantárovú farbu.

      ,,Prepáč, nevšimla som si tvoju tašku. Zakopla som o ňu,“ ozvala sa dievčina s vlasmi nádychom medi.

         ,,Ty prepáč mne, vôbec som neregistroval, čo sa okolo mňa deje. Posuniem ju, aby sa to viackrát neopakovalo,“ povedal láskavým tónom a prisunul si tašku bližšie pod lavicu.

        Dievčine zasvietili oči. ,,To je od teba milé.“ Dodala s úsmevom a mierne sklopila zrak. Potom sa rozhodla pokračovať v ceste, ale zastavil ju chlapcov hlas.

      ,,Ako sa voláš?“

     ,,Moje meno je Melory Lawrencová. Teší ma, Darkim.“

     Úsmev jej opätoval. ,,Aj mňa teší.“

     Keď sa ich dlane spojili, pocítil príjemne teplo, ktoré sálalo z pokožky dievčaťa.

       ,,Odkiaľ vieš moje meno?,“ opýtal sa zarazene a videl ako dievčaťu zažiarili šibalsky oči. Melory si vymanila ruku z jeho mierneho zovretia. ,,Máš ho vyšité na svojej taške.“

     ,,Vážne?,“ opýtal sa zaskočene a znepokojila ho myšlienka, čo si o ňom teraz môže pomyslieť. Veď teraz pred ňou musí vyzerať ako narcis!

     Odkašľal si. ,,Ďakujem za upozornenie, Melory. Síce postávala len kúsok od jeho lavice, ale on náhle netušil, čo má povedať. Akoby sa minuli všetky témy, ktoré s ňou mohol prebrať. A pritom tak veľmi chcel o nej vedieť viac. Napokon sa predsa odvážil a prejavil iniciatívu. Hoci to nemal vôbec vo zvyku. ,,Aj by som ti navrhol, aby si si sadla vedľa mňa, ale môj kamarát sa tu čoskoro objaví a tak si myslím ...“

    ,,Rozumiem,“ skočila mu do reči a odmlčala sa. Darkim sa opäť pokúsil o nadviazanie konverzácie. ,,Ty si tu nová, však? Ešte som ťa na škole nevidel.“ Melory sa posunula, aby cez ňu mohla prejsť spolužiačka a prikývla. ,,Áno, ja som zo San Antónia.“

    ,,Kalifornia?,“ hádal naslepo a keď Melory pokrútila hlavou, zmierne sa začervenal. ,,Nie, San Antonio  je mesto v  Texase. Ale veľa ľudí si ho mýli so San Diegom, kvôli začiatočnému názvu. A San Diego je pobrežné mesto v Kalifornii,“ vysvetlila.

    Chlapec sa na dievča so záujmom zadíval. ,,Ty musíš ovládať celý svet.“

   ,,To nie, stačí mi pochopiť svoj svet. Ale ten má pre mňa najväčšiu hodnotu,“ odvetila úprimne a a rozlúčila sa. ,,Už vidím tvojho kamaráta. Prichádza. Maj sa pekne. Ešte sa určite uvidíme.“

      Prichádza? Spencer? Odkiaľ vedela ako sa volá a na koho čaká? Jeho meno jej predsa nepovedal alebo áno? Pôsobila na neho tak tajomne. Zatúžil o nej vedieť podstatne viac. Sledoval, ako sa usádza do prvej lavice, ktorá bola prázdna. Chystal sa ísť za ňou. Musí ju lepšie spoznať. Pocítil niečo, čo mu pripomenulo aké by bolo úžasné, keby znova cítil ku niekomu niečo viac ako len priateľstvo. No v tom mu zabránil neznámy votrelec, ktorý sa postavil priamo pred neho a zakryl mu výhľad. Už sa chystal na neho oboriť, keď v tom spoznal známu tvár.

     ,,Čau, Dark,“ pozdravil ho Spencer. ,,Čo tu robíš? Medituješ?,“ opýtal sa nechápavo a sadol si do lavice vedľa neho. Darkim mu očami naznačil ako veľmi ho to pobavilo a odvetil. ,,Nie, popravde onanujem.“ Kamarát na neho neveriaco pozrel a súčasne s ním sa otočilo aj niekoľko spolužiakov, ktorým jeho spoveď neunikla. Všimol si, že sa niektorí tvárili pohoršene. Niektorí sa dokonca usmievali. Našťastie k Melory sa to nedostalo. Vydýchol si.

    ,,Tu?,“ zvolal šokovane Spencer.

    ,,Tak mi nepokladaj také hlúpe otázky, Spen. Lebo ti na ne aj budem hlúpo odpovedať.“

     Spencer zdvihol pravé obočie a štuchol do neho. ,,Si akýsi podráždený.“

       ,,To bude tým, že sa neviem dočkať už vysvedčenia.“

Spencer na neho s údivom civel. ,,To bude také dobré?.“

   ,,Chválitebné,“ odpovedal popravde a oprel sa si lakte o stôl.

   ,,Ja mám tiež celkom slušné známky,“ pripustil. ,,Spoznal si medzitým čo si na mňa čakal, niekoho zaujímavého?.“

   ,,Nevedel som, že vieš čítať myšlienky,“ neodolal pokušeniu ho podpichnúť.

    Chlapec hlasno zvolal ,,Takže áno? Myslel som si to.“

     ,,Možno,“ odvetil tajomne a dúfal, že ho prestane spovedať. Spencerova zvedavosť však bola nadrozmerná a tak do neho rýpal ďalej. ,,Je z triedy?.“

   Darkim prikývol ale bez akýchkoľvek emócii. ,,Áno.“

    ,,Aha a čo Tabora? Ta už je mimo hru?.“

Darkima podráždilo a súčasne rozhnevalo, že jeho kamarát spomína dievča, na ktoré sa snažil zabudnúť. Ešte stále ho bolelo srdce z toho, ako ho oklamala. Opäť sa začali rozrývať staré jazvy a bolesť prenikala do jeho hrudi ako zradný meč nepriateľa. Na druhej strane však vedel, že Spencer za to nemôže a preto svojho kamaráta nevinil za jeho zvedavosť. Na jeho mieste by konal rovnako. Sú predsa priatelia a to od detstva.

   ,,Rozišli sme sa,“ povedal tak pokojne akoby sa jednalo o domácu úlohu z Matematickej koncepcie.

     Spencer sa zatváril zmätene. ,,Tak to ma mrzí,“ povedal súcitne, ale potom do svojho kamaráta znova štuchol. ,,Aj tak sa k tebe nehodila. Nájdeš si lepšiu. Nezaslúžila si ťa Dark, keď ti dala kopačky,“ zvýšil hlas čím na seba upozornil ďalších spolužiakov, ktorí si začali kvôli medzi sebou šepkať.

     ,,Vďaka za podporu a najmä to, že to kričíš tak hlasno, až sa to ozýva po celej miestnosti,“ vystrúhal na neho grimasu a jemu neušla jeho irónia.

      Darkim sa narovnal a poškrabal sa na krku. ,,Asi bude rozumné, keď si dám od dievčat pauzu na nejaký čas.“

Kamarát na neho vyjavene pozrel, akoby pochyboval o jeho zdravom rozume a naklonil sa ku nemu bližšie. ,,Zbláznil si sa? Treba hľadať ďalej. Ta tvoja pravá niekde istotne bude!.“

Darkim prikývol a prevzal iniciatívu zvedavosti zasa on. ,,A čo ty a tvoja Fran? Ešte ste spolu?.“

     Spencer pokrútil hlavou a uprel pohľad do lavice. ,,Jáááj Fran. Včera sme sa rozišli.“

   ,,Dlho vám to nevydržalo,“ skonštatoval súcitne a uprel pohľad na tabulu.

     Spencer mykol plecom. ,,Netrápi ma to. Je mi to celkom jedno. Hlavu hore, Dark. Veď dievčatá treba poriadne preskúmať a tým nemám na mysli len ich pekné ústočká,“ vyhlásil sebavedomo Spencer, avšak za jeho chrbtom sa ocitla práve pani profesorka zo Španielčiny. A tá si neodpustila na jeho adresu štipľavý komentár.     

      ,,Dúfam, že vaše vedomosti plne využijete na hodine biológie. Lebo zatiaľ nemám pocit, že by ste z toho predmetu vynikali.“     

        Darkim potlačil úsmev a niektorí spolužiaci sa od srdca rozosmiali. Spencer sa cítil ako hlupák, ale nedal to na sebe znať a ďalej sa správal ako kráľ plesových sál.

     ,,Aha,“ ukázal na štyri dievčatá, ktoré cupitali po triede a sadli si do prvých radov. ,,Tá v tom modrom je celkom rozkošná.“ Darkim sa naklonil, aby videl lepšie poslednú z dievčat, ktorá si sadla ku svojej spolužiačke. Všimol si dlhé pieskovo zlaté vlasy voľne rozpustené a štíhly chrbát.

    ,,Myslíš tu v tom tyrkysovom,“ opravil ho a sucho poznamenal    

    ,,Nič extra. Úplný priemer.“

   ,,To je jedno, aká je to farba. Na tom nezáleží,“ namietol kamarát a pokračoval zanieteným hlasom,,Videl si jej oči? Má ich ako oceán pred búrkou,“ dodal fascinovaný a nakláňal sa cez lavicu, aby na dievča lepšie videl. Lenže spolužiaci mu zavádzali v pozadí. Nasrdene sa vzpriamil. ,,Asi mi nebudeš veriť, ale úplne som zabudol ako sa volá.“

     Darkim prevrátil očami. ,,To iba dokazuje, ako veľmi sa ti páči.“

      ,,Prestaň byť ironický Darkim Austen!,“ oslovil ho celým menom, aby mu dal patrične najavo, že sa na neho hnevá. ,,Volá sa Elora Simmonsová,“ vyhlásil sebavedomo a pozrel na kamaráta.

     Ten sa zdržal komentára. ,,To je predsa tá, ktorá sedí vedľa tej v tom tyrkysovom.“

     Spencer sa naježil. ,,Však vyzerajú rovnako. Kto ich má rozoznať?“

    ,,Musím ti oponovať, Spencer. Elora ma čierne vlasy.“

     ,,A ako sa potom volá tá kráska?.“ Darkim si zahryzol do jazyka, aby nemusel kamarátovi povedať, že podľa neho nie je vôbec krásna. ,,Volá sa Tenley Robertsová.“

     Spencer sa buchol rukou do čela a rozžiarene zvolal    

   ,,Robertsová, no jasné.“

Oslovená sa otočila dozadu a on sa ukryl celý červený za spolužiaka, aby si ho nevšimla.

      ,,Myslím, že o teba má záujem,“ odvetil s úškrnom a drcol do priateľa.

     ,,Samozrejme. Myslí si o mne, že som kretén.“

     ,,Ešte máš šancu na ňu urobiť dojem. Využi jeden zo svojich šarmov,“ dohováral mu a potláčal smiech.

   ,,Ako?“

   ,,Zaspievaj jej serenádu. Tomu žiadna neodolá,“ rýpal Darkim a oči mu svietili pobavením.

    ,,V španielčine však?,“ podráždene sa na neho pozrel. Ledva z nej prechádzam,“ namietol.

      ,,No však práve preto. Žiadna ti neodolá, keď prejavíš svoj španielsky akcent.“

       Spencer si niečo popod nos zašomral a naznačil kamarátovi, aby sa staral radšej sám o seba. Pani profesorka, ktorá sa intenzívne preberala jednotlivými vysvedčeniami a robila si poriadok na svojom písacom stole ostražito zdvihla hlavu a narovnala si na nose okuliare. Hneď na to sa postavila pred triedu a zvučným hlasom sa prihovorila ku žiakom. ,,Milí žiaci. Ako isto všetci viete, opäť tu máme koniec školského roka. Dúfam, že prežijete príjemne strávené prázdniny a nezabudnuteľné chvíle. V rukách držím vaše vysvedčenia, ku ktorým mám aj niekoľko cenných vyjadrení,“ nachvíľu sa odmlčala a potom pokračovala sýtejším hlasom. ,,Niektorí z vás ma veľmi milo prekvapili vynikajúcim prospechom, iní ma zarmútili s prospechom veľmi slabým. Keďže ste boli len prváci, verím, že sa vaše výsledky v druhom ročníku viditeľne zlepšia. Predsa sa ešte väčšina z vás oboznamuje so školským prostredím, i keď musím podotknúť, že niektorí z vás sa plne aklimatizovali. Želám vám do nového roku veľa síl a úspechov. Keďže o pár dní začnú prázdniny, učiť sa už nebudete. Budú sa však konať spoznávacie výlety a rôzne spoločenské podujatia, takže dúfam, že sa tam stretneme.“ Postavila sa pred triedu a vyhlásila. ,,Teraz Vám odovzdám vaše vysvedčenie, ktoré zodpovedá o vašej aktivite, ctižiadostivosti a hlavne schopnosti koncentrovania. Budem vás volať podľa abecedy jednotlivo k sebe. Každý si zoberie hodnotenie a bude môcť z triedy odísť.

      ,,Austen Darkim,“ zvolala pred triedu a všetci sa otočili ku nemu. Chlapec vstal z lavice a kráčal ku pani profesorke s istou chôdzou. Do ruky dostal papier, ktorý zodpovedal o jeho doterajších vedomostiach. ,,Myslím, že je to chválitebné. Na hodinách ste prejavili aktivitu a sústredenosť. Vcelku som spokojná. Len tak ďalej,“ povedala a potľapkala ho po pleci. Chlapec jej poďakoval a poprial pekné prázdniny. Medzitým ako prechádzal cez lavice sa po očku pozrel po svetlovláske, ktorú Spencer označil za krásku. Dievčina mu venovala chladný pohľad svojich ametystových očí a on si s úžasom pomyslel, že naozaj vyzerajú ako drahokamy. Snažil sa tento pocit ignorovať a pokračoval ku svojej lavici. Nadchnutie ho však neopúšťalo.  Obišiel Spencera a sadol si na stoličku.

     ,,Čo je Dark? Videl si ducha? Vyzeráš vystrašene,“ vyzvedal a čakal na kamarátovo vysvetlenie.

    ,,Má oči ako drahokamy,“ odpovedal bez otázky a vyslúžil si jeho zmätený pohľad. ,,Kto?.“

      Darkim neodpovedal a dodal ,,Počkám ťa na pred školou, alebo mám ísť domov?.“

      Spencer zažmurkal a odpovedal ,,Choď sa radšej prespať. Blúzniš, kamarát.“

   Darkim prikývol a zdvihol sa zo stoličky. Prechádzal okolo lavíc a zamieril ku dverám. Predtým ako ich otvoril sa zahľadel na to dievča ešte raz. Nedokázal si to vysvetliť, ale nejaká magická sila ho pobádala, aby sa jej ešte raz pozrel do očí. K jeho šťastiu mu venovala rovnako odmeraný pohľad, ale jej oči žiarili ešte jasnejšie ako predtým. Teraz pripomínali zamrznuté cencúle počas jari, v ktorých horel plameň i napriek ich chladu. Nezdalo sa mi to, sú naozaj ako drahokam, pomyslel si prekvapene a otvoril dvere. No farba jej očí mu z mysle neschádzala ani cestou domov.

28. kvě, 2017

        Ak existovalo niečo čo Aldwyn Roberts naozaj z celej duše neznášal, tak to boli práve neskoré príchody. O tomto človeku bolo známe, že si potrpí na istú disciplínu a dodržiavaný režim, ktorý bol súčasťou jeho pedantného života. No, i napriek tomu sa stávalo, že niektorí členovia tento zaužívaný prístup nedodržiavali. To znamenalo, že chodili pravidelne neskoro. A on poznal z ich štvorčlennej rodiny len jednu. Bola ňou jeho staršia dcéra. Odjakživa patrila medzi čiernu ovcu a výrazne vytŕčala medzi bielymi ovečkami, ktoré tvorili vzorec úcty a poslušnosti. Či už chcela alebo nie, vždy sa jej podarilo niečím svojho otca nevýslovne rozčúliť. A stačila k tomu jej prítomnosť.

      ,,Mali ste prísť na raňajky o pätnásť minút skôr. Ktorá z vás  môže za to, že meškáte?,“ zrúkol skôr, než sa dievčatá stihli posadiť za priestranný stôl z bukového dreva.

        Blysse nepovedala ani slovo, zato jej mladšia sestra si nenechala ujsť príležitosť ako nahrať otcovi do kariet. Každý z rodiny vedel, že za neskoré príchody mohla vždy iba ona. No Tenley aj za cenu vlastného znemožnenia, mala vždy potrebu nad ňou zvíťaziť a dokázať jej, ktorá je tá lepšia! A toto bola jedna z vlastností, ktorú na svojej sestre úprimne nenávidela. Prehnaná zaliečavosť.

        ,,Myslím, že na svoju otázku si si odpovedal aj sám otec,“ sebavedomo vyhlásila a pohrávala sa so svojim náhrdelníkom z opálov. ,,Vieš, že ja nikdy nemeškám.“

       Hlava rodiny súhlasne prikývla a pozornosť upriamila na staršiu dcéru.     

     ,,Chceš mi k tomu niečo povedať, Alexa?.“

        Oslovená dievčina, ktorú jej otec nikdy nenazýval inak ako jej druhým menom sa nenápadne pozrela na tú vedľa seba. Avšak tá zaryto mlčala. Pre Tenley to bolo typické. Vedela ju ľahko zhodiť, podraziť, ale nikdy jej nepomohla. Veď prečo by to aj robila, keď s radosťou na ňu všetko žalovala. V tej chvíli si želala, aby nikdy neboli sestrami. Boli momenty, kedy by bola naozaj šťastná, keby jej sestra zmizla z povrchu zemského.Teraz jej neostávalo nič iné ako zachovať pokoj a nedopriať sestre víťazný triumf. 

      ,,Upratovala som si izbu. Mala som v nej veľký neporiadok.“ Muž s čiernymi vlasmi ako obsidiánové sklo a zemitými očami sa ku nej so zamračeným čelom otočil. Potom jej venoval jeden zo svojich obľúbených mrzutých pohľadov.

      ,,V prípade ak sa chce s tebou niekto z rodičov porozprávať, má ísť všetko bokom. Je neprípustné, aby si jediná nedodržiavala pravidlá tejto rodiny a nerešpektovala rozhodnutia rodičov,“ zamietol ráznym tónom a ešte väčšmi sa zamračil. Blysse bola na otcove pohľady už za tie roky zvyknutá. Vždy to bola predsa ona, ktorá za všetko mohla.

       ,,Budem sa snažiť, aby sa to už neopakovalo otec,“ pokorne mu prisľúbila, hoci o svojich slovách vážne pochybovala. No jej otec ju poznal veľmi dobre na to, aby vedel, že svoje slovo nedodrží. A to ho ešte väčšmi podráždilo. A tak sa rozhodol už nič k tejto téme nepovedať.

          Medzitým prišla jeho manželka s prívetivým úsmevom na perách položila na kuchynský dres malú kôpku špinavého riadu. Ak niekto dokázal ich otca schladiť tak to bola práve táto pôvabná a útla žena, ktorá mala na neho znamenitý vplyv. Ich mama pripomínala nežné  stvorenie, ktoré by svojou elegantnou chôdzou a benevolentným prístupom zatienilo aj vznešenú anglickú kráľovnú. Madeline nedávno dosiahla tridsať sedem rokov, ale svojim mladistvým vzhľadom jej každý odhadol oveľa menej. Bola to pozoruhodná žena s eleganciou, šarmom, ktorá prekypovala vitalitou. Veľmi sa ponášala na svoju mladšiu dcéru, s ktorou mala podobné vlasy pieskovej farby a modro zelenkavé oči. S Blysse ju však spájali len niektoré charakterové rysy, inak sa na ňu vôbec neponášala. Lenže ona sa nepodobala ani na svojho otca. A na svoju sestru už vôbec nie. A tak mala často pocit, že do ich rodiny ani nepatrí. Madeline si prstami zachytila svetlý prameň na nose, ktorý jej tam uviazol a zastrčila ho za ucho. Pohľadom prebehla po svojich dcérach. Mladšia sa tvárila spokojne, ale Blysse sa ako vždy mračila. Pôvabná žena sa zozadu priblížila k manželovi a vtisla mu na líce bozk. ,,Nespovedal si náhodou pred chvíľou našu dcéru, však drahý?.“ Zámerne spomenula len jednu z nich, pretože každý v ich rodine vedel, že privilégium hnevu si zaslúži len Blysse.

       ,,Nie, Tenley nemám čo vytknúť. Spovedal som len našu staršiu dcéru. Ale pokojne si to vypočuj. Ešte som len začal,“ odpovedal úprimne a dával si pozor, aby sa v jeho hlase neodrážalo napätie alebo hnev. Svoju ženu miloval nadovšetko a nerád by ju niečím sklamal. Madeline prikývla s úsmevom, no zamierila ku stolu.

      ,,Blysse, je všetko v poriadku? Snáď ste sa s otcom nehádali?,“ vyzvedala s obavami a úsmev sa jej z pier vytratil rovnako rýchlo ako zimná námraza počas jari.

       ,,Nie, mami. Všetko je v poriadku,“ ubezpečovala ju. Rozhodla sa, že ju nebude zaťažovať. ,,Otec mi len objasnil určité pravidlá tejto domácnosti.“

      Mama síce jej slovám neverila, ale pre tento deň nechcela v dome robiť dusnú atmosféru, no predsa len jej nedalo sa opýtať. Zadívala sa na Aldwyna, ktorý zakladal umytý riad do skriniek. Venovala mu skúmavý pohľad. ,,Dúfam, že sa zase nepreberali neskoré príchody?.“

      ,,Už sme si to vysvetlili,“ odvetil stroho a venoval sa riadom.

      ,,Snáď si sa nerozhodol, že pôjdu do školy bez raňajok?,“ vystrašene sa opýtala a prebehla očami po prázdnom stole. ,,Blysse určite nemeškala schválne, som o tom presvedčená,“ postavila sa na stranu svojej dcéry a venovala jej milý úsmev. ,,Dnes si predsa idú po vysvedčenia, je neprípustné, aby išli hladné.“

        Tenley prechádzala očami po vrúbkovanom obruse s potlačou rúži. No o chvíľu sa na staršiu sestru oborila. ,,Ďakujem ti pekne. Kvôli tebe prídem o marmeládové lievance!“ Tá však len prevrátila očami, čo plavovlásku nahnevalo a trucovito si prekrížila ruky cez prsia.

    ,,Nikto nebude hladný,“ vysvetľovala mama a pozrela na muža. ,,Posaď sa, dnes vás obslúžim.“

           Keď jej manžel videl ako sa jeho žena chopila veľkej misky a vytiahla štyri porcelánové taniere s ozdobenými okrajmi, tak začal protestovať.    

         ,,Alexa by nemala dostať raňajky. Mala by byť náležite potrestaná.“

        ,,To si nemyslím, pretože ak ju dnes potrestáš, tak sa na raňajkách už nikdy neukáže. A tvoj trest sa minie účinku. Mal by si jej dať šancu,“ navrhla a každému naložila za štyri kusy dobrôt.

  ,,Ale ... „ ešte raz sa pokúsil oponovať, ale jeho žena mu veselo skočila do reči. ,,Tebe som pridala päť kusov. Dúfam, že ti budú chutiť.“

       Jej manžel si rezignovane sadol na stoličku. Madeline sa z toho úprimne tešila. Takého dominantného a svojského muža, ako bol jej manžel by mala problém presvedčiť i kráľovská družina a možno i samotný biskup. Blysse sedela v tichosti na stoličke a upierala pozornosť na kuchynskú linku, Tenley netrpezlivo začala klepkať špičkou balerín o dlážku a ich otec sa tváril dôstojne ako sám Napoleon Bonaparte.

       Na stôl sa zniesli veľké sklenené taniere, na ktorých boli chutné lievancové palacinky. Po nich nasledovali aj lesklé príbory a nátierka s hustou džemovou polevou.

        ,,Tak dievčatá, dajte si. Neoháňajte sa tým, že málo vám stačí, Zjedzte všetci toľko, koľko vám hrdlo ráči,“ preniesla s poetickým duchom a venovala im žiarivý úsmev.

        ,,Vyzerá to naozaj lákavo,“ vyhŕkla mladšia a natierala si marhuľovú marmeládu na lievanec tupým nožíkom. Mama jej venovala pohľad svojich azúrovo – modrých očí a usmiala sa na ňu keď zasadla ku stolu vedľa manžela.

        ,,Prajem Vám všetkým dobrú chuť.“

      Tenley zdvihla hlavu od taniera a prikývla ,,Aj tebe mami, tati.“ Svoju sestru samozrejme vynechala a upriamila pozornosť na vábivú maškrtu na tanieri. Otec jej nezdvorilé prianie nijako nekomentoval a nasledoval ju v jedení, ale jeho manželka prekvapene zdvihla obočie. ,,Tenley, nezabudla si na niekoho?.“

      Oslovená sa zatvárila otrávene, ale  hneď vyčarila okúzľujúci úsmev. ,,Aj tebe samozrejme prajem, dobrú chuť, Blysse.“ Tá veta jej prišla síce násilne prednesená a mala pocit, že by pod jej falošnou zdvorilosťou aj ľad praskol. Avšak hodila jej rovnaký podiel kusu taveného syru. ,,Ďakujem ti, aj tebe dobrú chuť.“ Tenley sa zamračila nad jej iróniou. Bolo jej jedno, že s tým sama začala, bez dôvodu sa do sestry pustila.

      ,,Ale nemyslela si to vážne však? Najradšej by si bola, keby som sa tým jedlom zadrhla. Potom by ťa so mnou už nemuseli porovnávať, dodala víťazoslávnym tónom.

        ,,Vďaka ti. Aspoň už viem, ako si to myslela,“ vrátila jej úder, ktorý jej sestra nečakala. Dala jej dokonale najavo, že prekukla jej hru. A hoci sa vždy zmohla na nejakú uštipačnú poznámku, teraz prišla o slová. Počula ako sa nadýchla od hnevu, no potom očervenela ako cvikla. No, o chvíľu sa už chystala ozvať otvárajúc ústa, keď ju v tom otec ostro zahriakol.

     ,,Mohli by ste sa nehandrkovať vy dve aspoň pri stole?!“, zrúkol a udrel dlaňou do pevného stola, až vidlička mierne vedľa neho poskočila. Jeho žena sa ho snažila upokojiť a svojou rukou mu prikryla tú jeho. ,,Pokoj drahý. Dievčatá sa iba doberajú. Robia to tak odmala. Sú síce ako oheň a voda, ale majú sa radi.“

        Aldwyn nesúhlasne pokrútil hlavou. ,,To je vzájomná nevraživosť. V skutočnosti sa nevedia vystáť. Veď spolu nedokážu ani komunikovať!.“

       Madeline na to nemala čo povedať a tak radšej mlčala. Otec sa o chvíľu ozval znova. ,,Dnes je významný deň. Uvidí sa, čo ste sa v škole naučili. Tenley má perfektné výsledky každý rok. Žiaľ, o tebe Alexa sa to nedá povedať. A ak sa už nevieš vyrovnať svojej sestre so školskými výsledkami, tak sa jej nesnaž vyrovnať vôbec,“ vyprskol zo seba a bolo mu úplne jedno, že tým môže svoju dcéru zraniť. Avšak tá bola na podobné správanie zvyknutá.

       Jej otec chcel nemožné. S Tenley sa nikdy nemohla porovnávať, pretože ona mala od prvého ročníka základnej školy samé jednotky. Nemala problém celé hodiny sedieť nad knihami a učebnicami. Ale Blysse s tým mala veľký problém. Nedokázala to. Nesnažila sa kráčať v šľapajach svojej sestry a ani to nemala v pláne. Pre ňu známky neboli predpokladom inteligencie a múdrosti. Boli to len nejaké znaky, ktoré niekto udával za nadriľované poučky. Pre ňu bola dôležitá bystrá myseľ a kreatívne uvažovanie. Známky pre ňu neboli, nie sú a ani nebudú na prvom mieste.

      Tenley si uvedomovala, že má nad staršou sestrou znova prevahu a šťastne zvolala. ,,Ja budem mať zasa samé jednotky!.“

        ,,Áno, ja viem. Hovorím to stále, si veľmi šikovná. Kiežby si z teba brala príklad aj tvoja sestra,“ vyzdvihol pred všetkými jej talent a utrel si ústa do servítky. To isté spravila aj ona. Bola dokonalá imitácia vzornej dcéry. Blysse však mala nespútaného ducha a preto nemohla byť kópiou svojej sestry. No napriek tomu neodolala pokušeniu, otcovi niečo povedať. Niečo, čo sa mu isto nebude páčiť.

      ,,,,Ak by bol každý taký uhladený a dokonalý ako Tenley, neexistovali by protiklady. A potom by si ma nemal s kým celé roky zrovnávať,“ odvetila dotknuto a postavila sa zo stoličky. Obišla zaskočenú sestru, prekvapenú mamu i zarazeného otca. Bola pripravená odísť, ale zastavili ju slová jej mamy. ,,Otec to nemyslel v zlom, iba poukázal na dôležitosť známok v našej rodine,“ snažila sa zachrániť celú situáciu ako zvyčajne a jej slová vyzneli úprimne. Avšak tento krát ju nezastavila ani ona. Už tam jednoducho nechcela byť. Nevidela jediný dôvod zostávať.

       ,,Nemala by si bez vysvetlenia odchádzať od stolu Alexa! Je to nepatričné!,“ hlasno zvolal, bez toho aby sa ku nej otočil. Tenley ako vždy mlčala, pretože nemala dôvod sa jej zastávať.

       ,,Ale ja mám dôvod a podstatný,“ prelomila ticho a jej hlas pripomínal zúfalé kvílenie vetra za oknami. Bol to však mylný klam, pretože vonku povieval iba príjemný vánok. Smutne a súčasne nahnevane dodala     

        ,,Nedokážem sa viac pozerať na umelú predstavu o dokonalosti. Dobrú chuť.“ Tenley od prekvapenia otvorila ústa a mama sa radšej rozhodla mlčať. Otec bol ten čo sa ozval za odchádzajúcou staršou dcérou, ktorá mala namierené ku schodisku. ,,Vráť sa Alexa! Počuješ?!“ Keď videl, že ho dcéra ignoruje, mal sto chutí udrieť opäť do stola, ale nakoniec sa ovládol. Pozrel na svoju manželku, potom na svoju mladšiu dcéru. ,,Toto si nesmie dovoľovať. Mala by dostať domáce väzenie.“ V otcových očiach horel temný požiar a v momente, kedy si to niekto z ich rodiny uvedomil, sa s ním nikto nesnažil prieť o svoju pravdu. Jeho mladšia sestra sa o to pokúsila a odvážne dodala. ,,Myslím, že Blysse žije už dávno v dobrovoľnom väzení. Len o tom zatiaľ nevie.“

     Madeline s vážnym výrazom v očiach na dcéru pozrela a oznámila bezfarebným hlasom ,,Idem vyžehliť prádlo zo včerajška. Nahromadila sa už slušná kopa.“ Skôr než sa obaja nazdali sa vytratila z dverí ako duch zosnulej lady. Keď otec s dcérou osamel, pozrel jej do ametystových očí a jemne ju vyzval ,,Môžeš mi niečo sľúbiť?“

         ,,Pravdaže otec,“ prikývla odovzdane svetlovláska a bližšie sa ku nemu naklonila, aby ho lepšie počula. ,,Ide o Blysse,“ odpovedala mu na otázku, odpoveďou.

       ,,Porozprávaš sa s ňou? Musí si uvedomiť, kde je jej miesto. Nemôže sa takto nevychovane správať na verejnosti. Tvoja sestra sa musí spamätať, kým nie je neskoro.“

         ,,Tenley sa zatvárila ako spokojná mačka, ktorá práve dojedla to najlahodnejšie krmivo, aké kedy v živote dostala. S úsmevom prikývla.    

         ,,Spoľahni sa otec. Cestou do školy sa s ňou porozprávam.“

        ,,Ďakujem ti.“ A teraz rýchlo všetko odpraceme, aby sme stihli robotu i školu,“ dodal spokojne a obaja sa zdvihli zo stola.

 

         Abigail Nolinová, ktorú každý nazýval iba ,,Abby“ sa snažila o to, aby v dome vládla harmónia a príjemná atmosféra. Bola najstaršia zo slobodných sestier Nolinových, ktorá sa ponúkla postarať o svoju osemročnú neter a pätnásťročného synovca počas neprítomnosti ich rodičov. Odkedy odišli Sarah a Tobias Austenoví do Západnej Austrálii do mesta Perth za prácou, tak sa snažila plne vynahradiť obom deťom to o čo boli po ich odchode ukrátené. Venovala im svoj voľný čas v nelimitovanom množstve, no taktiež im dopriala vlastný priestor na realizáciu. Rozvíjať nechala svojho synovca, ktorý prechádzal fázou pubertálnych zmien. Veľmi dobre vedela, že chlapci sú v tomto oneskorení ako väčšina dievčat.

      Abigail sa o zlatíčka svojej sestry a švagra starala už pol roka a tak sa jej sestra Sarah ponúkla, že ju môže vystriedať aj ich najmladšia sestra, dvadsať osemročná Lissa, ktorá žila niekoľko rokov v Los Angeles. Posledné roky však uprednostnila pobyt v oblasti Notthingham, ktoré patrilo medzi významné mesta v strednom a severnom Anglicku. Abigail tento návrh zamietla. Robilo jej radosť sa starať o Darkima  i Siofru. Boli to najroztomilejšie deti, aké poznala.

         ,,Nemala by si sa s tým párkom tak dlho hrať Sio. Čo ak mu narastú krídla a odletí ti von oknom?,“ nadhodil a sledoval ako jeho sestra prestala točiť vidličkou v tanieri. Na chvíľu sa pozrela cez zavreté okno so svetlo žltými záclonami. Potom mu venovala výsmešný pohľad a hlasno zvolala.    

         ,,To vôbec nebolo vtipné. Mal by si skúsiť niečo lepšie,“ odvážne sa mu posmievala a čakala na to čo vymyslí.

 

          ,,To bola iba rečnícka otázka,“ zaklamal ctihodne jej brat a pokračoval s upretým pohľadom do taniera. ,,Skutočne nemám záujem sa nechať vyprovokovať dieťaťom.“ Dark vedel, že tým svoju sestru dokonale urazí a ona sa pokúsi o dostatočný protiúder. K jeho veľkému prekvapeniu sa dokonale ovládla a sucho poznamenala. ,,Hoci si starší, to neznamená, že si aj múdrejší.“ Darkim po jej slovách očervenel. Už chcel niečo dodávať, keď sa zrazu v miestnosti zjavila známa žena v kockovaných šatách. Teta Abby milovala retro štýl a bolo to na nej vidieť.

      S láskou v hnedých očiach sa ku ním otočila a starostlivo sa spýtala. ,, Nebudete hladní? Nemám vám ešte naložiť?“

      ,,Nie, ďakujeme. Mne táto porcia bohato stačí,“ odpovedal a pohľadom prechádzal po fazule, paradajkách, volskom oku a mletej červenej paprike.

      ,,Mne to tiež stačí. Viac by som nezjedla. A ak áno, beriem si do školy desiatu,“ skočilo tete do myšlienky dievčatko.

         Darkim si neodpustil ironickú poznámku ,,Môžeš zjesť svoj peračník ak dostaneš hlad.“

      Jeho sestra mu vyplazila jazyk a viac sa ním nezaoberala.

       ,,Dobre teda, ale ak budete hladní, neváhajte sa ozvať,“ žmurkla na nich a sadla si na prázdnu stoličku.

       ,,Snažím sa zdravšie stravovať. Mäsa sa síce nevzdám, ale nechcem to s ním ani preháňať,“ povedal do miestnosti, čím si vyslúžil sestrinu uštipačnú poznámku. ,,Môj brat sa snažil povedať, že si musí dávať pozor na to, aby nepribral.“ Chlapec na ňu zagánil. Ona mu vyplazila znova jazyk.

     ,,Myslím si, že Darkim to nepotrebuje. Má dobrú postavu. Je akurát,“ zhodnotila jeho teta a v duchu si pomyslela, že je celý jeho otec. Keď vyrastie bude z neho pekný mladý muž.

 

        ,,Ďakujem,“ odvetil slušne ale v duchu si pomyslel, že od ideálnej postavy má ešte ďaleko.

      ,,Ja nie som vôbec vyberavá, ale môj brat by sa mal vyhýbať kapuste a pikantným pokrmom. Pretože v opačnom prípade trávi na záchode nadštandardný čas.“

      Keď jej brat počul čo povedala, skoro mu zabehlo. ,,Siofra! Nevymýšľaj si také sprostosti! Si to predsa ty, ktorú nadúva po mlieku! A to nehovorím, ako to u teba vyzerá, keď si dáš ... “

       Teta mu skočila do reči a uprene na neho pozrela. ,,Je to ešte dievčatko, nemyslela to zle. Je iba prostoreká,“ obhajovala ju Abigail a dúfala, že si to jej brat nebude brať k srdcu.

          Ten sa napokon upokojil, no keď sa ozval, hlas mal prísny. ,,Moja sestra je hlavne drzá a nevie čo kde má povedať. Keby aspoň hovorila pravdu.“

       ,,Vy ste spolu trávili veľa času, však?

      ,,Nadmieru,“ obaja sa jednohlasne ozvali a vymenili si vražedné pohľady.

          ,,Ja som vyrastala medzi dvoma mladšími sestrami. Som zvyknutá na sesterské škriepky a hádky. Neraz sme sa nezhodli,“ teta spomínala na svoje detstvo a zasnene si povzdychla. ,,Boli to krásne časy. Plné smiechu, bláznovstiev a radostí. Nikdy na ne nezabudnem.“

     ,,Rozumiem. Ja by som radšej mal dvoch bratov, ako jednu sestru,“ popravde odvetil a videl ako sa Siofra urážlivo tvári. Netrvalo dlho a urážku mu vrátila rovnakou váhou. ,,Ja by som mala miesto brata radšej dvoch dikobrazov, alebo dve veveričky.“

        ,,Myslím, že ani tí by s tebou dlho nevydržali a utiekli od teba. S tebou sa žiť nedá!,“ namietal znechutený a popíjal šťavu z čerstvých citrónov.

       Siofra sa prekvapene usmiala. To jej brata zarazilo. Vždy sa zvykla urážať. ,,Stalo sa niečo?.“

     ,,Áno,“ dopovedala a sklopila oči do taniera, pričom zadržiavala smiech.

     Darkim stále nerozumel. ,,A čo také?“

     Siofra na neho uprela svoje veľké šedé oči. ,,Práve sa mi potvrdilo to, čo som si celé roky myslela. Si zúfalý!.“

     Jej brat to nijako nekomentoval, prevrátil očami a pokračoval v jedení.  Musí načerpať silu. V škole na neho čakajú celkom iní exoti. A malá Sio je pri nich len slabým odvarom.

 

28. kvě, 2017

     Tenley sa pokúšala už desať minút zaklopať na dvere, ale niečo ju nútilo, aby to nerobila. Mala intenzívny pocit, akoby ju vnútorná sila odhovárala. Ona bola však človek, ktorý stál nohami pevne na zemi. Nebola poverčivá a ani zasnívaná. A odmietala to meniť. Rozhodne sa nechcela stať niekým, koho by ľudia označovali za divného, ako napríklad jej sestru.

Preto odhodila všetky negatívne predsudky stranou a pomaly podišla k dverám. Z izby sa neozýval žiadny zvuk, akoby bola celkom prázdna. Opatrne pritisla hlavu k pevnému dubovému opevneniu a nastražila uši.

Ticho.

Nepočula nič čo by jej pripomenulo, že v izbe niekto je. Zrejme tam jej sestra skutočne nie je. Už bola rozhodnutá sa vrátiť, keď v tom si spomenula na otcove slová. Mala prísť dolu aj s Blysse.

 

On ju však nepožiadal, on jej to prikázal! A v tom je zásadný rozdiel. Hlasno si povzdychla a stisla kľučku, s úmyslom vojsť dnu. No skôr, ako to urobila sa dvere prudko otvorili.     

    ,,Potrebuješ niečo, keď si sa tak dobýjala do mojej izby?.“

    ,,Ja som sa nedob...,“ začala, ale náhle sa zarazila, keď sa na ňu uprene pozrela. ,,Preboha, Blysse, čo to máš na hlave? Vieš, dobre, že nemôžeš chodiť do školy ako hippisák,“ rozhorčene zabalansovala a pozerala na ňu ako na zjavenie.

 Tá prevrátila očami dohora v nemej prosbe a posmešne sa opýtala ,,To je všetko, čo si mala na srdci, sestrička? V tom prípade, môžeš odísť,“ dopovedala a chystala sa jej pribuchnúť dvere pred nosom, ale ona šikovne vsunula doprostred dvier sandálu cukríkovej farby ,,Otec sa chce s tebou ešte predtým ako pôjdeš do školy rozprávať,“ naliehavo zvolala.  

   ,,Povedz mu, že hneď prídem dole,“ odvetila a jej stredne vysoká postava sa z cela ukrývala za hrubým pozadím dreva.

     ,,Ale otec mi povedal, aby som sa bez teba nevracala. Mohla by si ma aspoň raz v živote ušetriť tých svojich problémov s naším otcom,“ zabručala nahnevane. Predsa nemôžem byť súčasťou dejstva každej tvojej šlamastiky, ktorá po každé rozzúri otca do  nepríčetnosti.“

    ,,Sestrička ty ešte nevieš, ako sa človek cíti, keď sa dostane do skutočnej šlamastiky.“

                Blysse na ňu nebrala žiadne ohľady a pribuchla jej dvere priamo pred nosom. Plavovláska zostala stáť za dverami s ústami otvorenými dokorán.

     ,,Nemala by si to robiť, Blysse. Otec sa rozzúri a keď bude na teba nahnevaný, tak si to odnesieš nielen ty, ale aj ja,“ hlasno jej vyčítala. Žiadna reakcia, vôbec nič sa nestalo. Tenley od zlosti zaškrípala zubami a pevne zabúšila na zavreté dvere.

      ,,Blysse! Okamžite otvor tie dvere! Ak ich neotvoríš, tak poviem otcovi, že si ma bez dôvodu udrela,“ vyhrážala sa svetlovláska. Dvere sa málinko pootvorili a cez ne vykukla hlava ,,To by si nespravila,“ namietala a zabodla do nej planúci pohľad svojich tmavo hnedých očí.

Tenley mierne cúvla a zahanbene uprela pohľad na svoje rúžové sandále.  

 ,,Možno spravila,“ zašepkala potichu, ale odmietala sa na sestru pozrieť.

  ,,V poriadku, vyhrala si,“ oznámila a plecia jej poklesli na znak rezignácie.

  ,,Vážne?.“ vykríkla nadšene a oči sa rozžiarili spokojnosťou a úľavou.

  ,,Naozaj,“ odvetila

   ,,Tak teda poďme, kým sa otec nerozčúli ešte viac. Veď dobre vieš, aký vie byť neznesiteľný ak sa naozaj nahnevá.“

    ,,Akoby som to nevedela,“ súhlasila a kráčala s ňou po dlhej chodbe.

 

 

         Darkim ležal na priestrannej posteli a nepretržito premýšľal. Potom, ako sa pred hodinou zobudil uveril, že všetko bol iba sen a v skutočnosti sa nič nestalo. Stále si v duchu opakoval, že sa s ním Tabora nerozišla a ich vzťah sa neskončil. Jeho srdce sa ho o tom snažilo presvedčiť. No rozum mu hovoril niečo celkom iné. Lenže on už pravdu o ich príbehu poznal.

       Prudko pokrútil hlavou, aby sa zbavil dotieravých myšlienok, no bezúspešne. Čím viac sa o to snažil, tým väčšmi na ňu myslel.

        Klameš sám seba!

       Jeho myseľ kričala a snažila sa dostať zo zovretých pazúrov minulosti.  Od ich rozchodu uplynul jeden deň. Možno o mesiac sa na to bude pozerať už celkom inak. S väčším nadhľadom a pokojom.

        Veľakrát videl v televízii rozchody a aj o nich čítal v časopisoch. Až po tom ako ho zažil na vlastnej koži môže konečne priznať, že je to veľmi bolestivá skúsenosť. Čas, ktorý s Taborou strávil bol magický. Od toho dňa, ako ju spoznal mal pocit, že ich duše sú prepojené. Veril, že ich láska nezovšednie, nepohasne a ani nezanikne. Lenže človek je primalý pán na to, aby dokázal ovládať tú všemocnú vládkyňu. Láska nie je ako krieda, ktorá sa zmaže v škole špongiou a ani ako sviečka, ktorá sa po vyhasnutí opäť zapáli. Avšak pre neho láska predstavovala jednofarebného motýľa, ktorému on rád dofarboval odtiene rôznymi farbami. Možno bol príliš veľký romantik a idealista, ale on napriek tomu chcel veriť, že existuje skutočná láska. Hoci tá jeho s Taborou mala od pravej lásky veľmi ďaleko.

        Ako tam tak ležal, ani si neuvedomil, rýchlo ubiehajúci čas. Len silou vôle sa prinútil vstať. Tento deň mal považovať za významný. Dokonca bol dôležitý aj pre neho. Dnes sa zídu supy z každej triedy, aby dostali za svoje nedobrovoľné väzenie v škole odmenu. Inak povedané pri slove vysvedčenie sa každému stredoškolákovi zjavila husia koža na tele.

      Darkim bol jeden z tých žiakov, ktorý si na svoje výsledky potrpel. Na hodinách dával pozor, bol svedomitý a zodpovedný. Niekedy sa mu stalo, že nedosiahol najlepšiu známku, no ak mu na jej zlepšení záležalo, vedel ísť na doraz. Prvý ročník ho toho dosť naučil a aj vďaka nemu dospel. Avšak život stredoškolákov je kľukatý a on dokým si to sám neodskúšal, tomu ani neveril.   

       Popritom ako premýšľal o vysvedčení, sa prehrabával v skrini. Hľadal niečo vhodné, čo by si mohol obliecť. Skriňa, ktorá mu ponúkala rôznorodý šatník bola síce priestranná, ale ani zďaleka nevypĺňala celé vnútro. Ako to už medzi chlapcami bývalo, ani on si nepotrpel na parádenie a na striedanie módnych doplnkov. Bol pomerne praktický typ človeka a vystačil si s niekoľkými tričkami, nohavicami a skromnou obuvou. Čo sa týka materiálnej stránky, mohol si dovoliť rozhadzovať, pretože jeho rodičia patrili medzi tých, ktorí si luxus radi dopriali a nemali problém z neho ukrojiť aj pre svoje deti. Avšak on v tom nevidel žiadny zmysel a preto od nich dostával len to najpotrebnejšie. Navyše chlapci v jeho veku toho veľa nepotrebovali. Za to dievčatá boli často márnotratné a rozmarné. Boli to maniačky do módy a všetkého, čo sa trblietalo, bolo vystavené vo výklade a považované za trend.

       Chlapec zvoľna očami prechádzal od modrých riflí, cez krátke tričká až zimné svetre. Roztvoril dvierka dokorán, no pri pohľade na obsah sa zamračil. Nenašiel tam ani jeden elegantný kúsok v podobe saka, vesty alebo iného slušivého kúsku. Dôvod bol jednoduchý. Nechcel zo seba robiť spoločenského motýlika. To pre nechal svojmu extrovertnému a večne pozornosť budiacemu kamarátovi Spencerovi. A vtedy zbadal jeden oblek, ktorý dostal od rodičov. Bol určený pre špeciálnu príležitosť. Natiahol ku nemu ruky a zobral ho aj s vešiakom. Keď ho vystavil na svetlo, všimol si, že je takmer bez chyby. Bol síce trošku pokrčený, ale inak mu vôbec nič nebolo. Dokonca pod ním bola aj košeľa s nohavicami! Chlapec po ňom so zaujatím prechádzal očami. Pri pohľade na tmavého motýlika nakrčil nos. Inak oblek pôsobil slušne a vyzeral byť na úrovni. Čierna látka, z ktorej bolo ušité sako, mala hodvábne šálové chlopne a biela košeľa sa pýšila stojačikovým tuhým golierom s dvojitými manžetami. Jednalo sa o dvojradový smoking. Pri pohľade na tú okázalú noblesu vystrúhal grimasu. Jedine čo sa mu na smokingu páčilo, boli tmavé nohavice bez manžiet s hodvábnym prúžkom.

         Chlapec zmierený s tým, že sa predsa len bude musieť do tejto maškarády navliecť si napokon všimol, že sú mu nohavice prikrátke. Predsa len ho dostal pred dvoma rokmi a za ten čas vyrástol o niekoľko centimetrov. Hoci mu plecia trošku zmužneli, inak sa nijako fyzicky nezmenil. Lenže bez nohavíc mu bol ten smoking zbytočný. Spokojne ho zavesil na pôvodné miesto. Jeho pohľad sa uprel na športovo elegantné rifle, pre ktoré sa predtým rozhodoval. Chvíľu skúmal ich jemne obnosený povrch, no napokon ich hodil na posteľ. To isté spravil s bielym tričkom bez akejkoľvek potlače. Tieto kúsky mu budú musieť dnes stačiť. Rozhodol sa, že to s oblečením nebude preháňať. Veď v podstate o nič nejde. Nie je to taký ceremoniál, aby na neho prišiel ako Princ Bajaja. Nadšený s výberom zavrel za sebou skriňu a zamieril ku kozmetike. Tým nemusel venovať veľkú pozornosť. Používal telový sprej Soul, ktorý bol vyrobený zo santalového dreva a gél na vlasy z jeho obľúbenej značky Style Freeze.  Bez týchto dvoch zložiek si nevedel predstaviť svoj život, patrili k jeho každodennému rituálu.

        Pristúpil k posteli a položil ich na hnedý bavlnený poťah. Medzitým ako sa obliekal, jeho myseľ pracovala na plné obrátky. Cítil, ako sa mu žalúdok zovrel, keď si pripomenul včerajší rozchod. Obával sa toho, že sa už nikdy nezaľúbi, ba čo viac, že už stratil schopnosť milovať. V tomto okamihu závidel všetkým mladým ľuďom, ktorí nie sú zamilovaní a nemusia trpieť pre zlomené srdce. Už poznal, aký trpký vie byť rozchod a aké je ťažké dať niekomu navždy zbohom. Hoci už Tabora pre neho nemala nič znamenať, tak na ňu stále myslel.

Bolo to rovnaké ako droga, na ktorú si človek zvykol a ak sa mu nedostáva, začne mu chýbať denná dávka.

      S potláčajúcim hnevom si prehodil cez hlavu biele tričko a navliekol rifľové dlhé džínsy. Obrátil sa ku stene, na ktorej viselo podlhovasté zrkadlo. Kriticky sa na seba zahľadel. Vyzeral ako normálny chalan. Tričko svojou univerzálnou formou nič nemohlo pokaziť, rovnako ako nohavice s mierne vyšúchaným vzhľadom na prednej časti. Boli to jeho najobľúbenejšie a zdobili ich štyri priestranné vrecká. Patrila ku ním aj dlhá pochromovaná kovová reťaz, ale tú okamžite zamietol. Nechcel pôsobiť vulgárne, ale ani byť stredobodom pozornosti. To skutočne nebol jeho štýl prejavu. Zamieril ku poličke pod zrkadlom a zobral z nej jednoduchú striebornú retiazku, ktorá ležala na kope príveskov. Zapol si ju okolo krku. Teraz bol so sebou spokojný. Už sa chystal odísť z miestnosti, keď si náhle spomenul, že na niečo zabudol. Schmatol z postele pomádu na vlasy a sprej. Niekoľkokrát ho stlačil a gél si prstami vmasíroval do svetlých pramienkov. I po nanesení vrstvy pôsobili jeho vlasy trošku neupravene, za čo mohol fakt, že sa mu odjakživa mierne vlnili. Prepožičiavali mu vzhľad neohrozeného piráta a jemu sa tá predstava páčila. Keď so svojim vzhľadom skončil, poobzeral sa po izbe. S prekvapením zistil, že po sebe nezanechal žiadny neporiadok. Nebol síce perfekcionista, ale ani nechcel, aby jeho izba pripomínala pouličnú skládku. Pre istotu skontroloval denník. Bol starostlivo ukrytý na mieste, kde na neho nikto nedočiahne. Hlavne jeho mladšia sestra Siofra, pred ktorou si musel dávať ozajstný pozor  a ktorú rád nazýval ,,chodiaca pohroma.“ Neraz sa stalo, že mu mizli veci a väčšinou bola na príčine vždy práve ona. A stávalo sa to ešte aj v čase, keď ich rodičia neboli pracovne odcestovaní. Počas ich pobytu v Austrálií sa o nich starala ich slobodná teta Abigail, ktorá si obe deti vzala pod ochranné krídla. Keďže nemohla mať vlastné deti, považovala ich za svoje. Darkim jej bol neskonale vďačný za jej obetavosť, náklonnosť a starostlivosť.

       Siofra mala vo svojom veku veľmi málo kamarátov, čo viedlo k tomu, že žila inak ako ostatné deti v okolí. Bolo to večne zasnívané dievčatko, s tajomnou povahou a nepredvídateľným správaním. Na dieťa mala obrovskú fantáziu a často sa jej nápady dali označiť ako bláznivé. Pre ňu nebolo nič nemožné. Aspoň to tak vždy tvrdila. A hoci ju mal svojim spôsobom rád, boli obdobia, kedy by ju doslovne dokázal zahrdúsiť vankúšom. A to bez váhania!

       Ešte teraz mu naskočila husia koža pri predstave, čo všetko pri svojej sestričke musel zažiť. Nakoľko milovala všetky zvieratá, tak sa neraz stávalo, že sa s každým jedným z nich musel zoznámiť aj on. A nie vždy to bolo dobrovoľne. No pri rekapitulácií niektorých jej výstrelkov sa nevedel zhodnúť na tom, ktorý bol horší. Všetky mu totiž prišli tragické. Dodnes si ešte na nich pamätal.

       Keď mal jedenásť rokov, tak sa ho rozhodla sestra prekvapiť. No to vystriedalo šok, keď zistil, že chová v jeho izbe včelie larvy, ktoré kŕmila nektárom a peľom. Vzhľadom k tomu, že ich chovala v starom kvetináči za skriňou, si to vôbec nevšimol. Nikdy nezabudne na deň, kedy na svoje meniny rozbaľoval darčeky od rodičov a jeho sestra mu darovala starý črepník prikrytý látkou. Síce ho prekvapilo, že mu darovala jeho vlastný kvetináč, ktorý chcel predtým vyhodiť, tak jej nechcel pokaziť radosť a darček od nej prijal. Keď však po odkrytí látky na neho vyletel malý roj včiel. V prvom momente spanikáril a začal rukami silno mávať, aby ich odohnal, pokiaľ sa mu nepodarilo vstať. Siofra vrieskala, že mu nič neurobia, ale on ju nepočúval. Jednej sa podarilo ho bolestivo uštipnúť do predlaktia. V ten deň musel ísť do nemocnice, no nič vážne sa mu našťastie nestalo. Keby bol alergický na včely, mohlo to dopadnúť aj inak. Jeho sestra dostala prísny zákaz nosiť do domu akýkoľvek hmyz a jej včelie kamarátky boli usmrtené biolitom. Keď sa vrátil domov, Siofra sa s ním nebavila skoro mesiac. Lenže potom dostala ďalší nápad. Starala sa o lúčne kobylky, ktoré chovala vo veľkých plastových nádobách a v zaváracích pohároch. Nejaký čas si to nikto nevšimol, až dokým sa do domu nezačala dostávať všelijaká háveď z okolitých trávnikov. Útulný domov sa čoskoro premenil na azyl pre hmyz.

     Hmyz sa tak rozšíril, až sa začal objavovať nielen v izbách, ale aj v jedle. A každý dobre vie, aké je nepríjemné, keď nájde plávať v polievke asi dvojcentimetrovú muchu alebo konára s dlhými nohami. Táto hmyzia invázia, o ktorú sa postarala jeho nezbedná sestra dopadla následným dezinfikovaním celého domu. Avšak ani to ju nedonútilo natrvalo byť poslušnou a v ich dome sa vystriedali osirelé ľubovoľné štvornohé až šesťnohé zvieratká. No v jeden deň ju to omrzelo a našla si inú zábavu. A tou bolo odcudzovať veci, ktoré jej nepatrili. Lepšie povedané jeho vlastné veci!

        Chlapec bol viac ako presvedčený, že jej správanie vyplývalo z nedostatku pozornosti zo strany ľudí, s ktorými by trávili čas. Chýbali jej kamaráti! Avšak ona stále tvrdila, že ľudí nepotrebuje a žije pre zvieratá. Síce jej brat musel dať za pravdu, že človek je najhorší predátor v živočíšnej ríše, nevedel si predstaviť život samotára. Hoci nemal na každom prste desať kamarátov, určite by postradal Spencerovu spoločnosť. A hoci sa stávalo, že si nie vždy vo všetkom sadli a mali aj rozdielne názory na vzťahy, život, záľuby, tak sa s ním určite lepšie vedel porozprávať, než s vrabcom na streche.

     A preto veril, že keď Siofra dospeje, bude jej spoločnosť ľudí chýbať. A pochopí, že je lepšie byť s niekým, ako zostať sám. Hoci ho jej záľuba netešila o nič viac, než tá predtým, bol predsa len radšej, že už nemusí riešiť dážďovky v šuplíku, ale len stratené pero alebo zápisník. Aspoň si už v izbe nenachádza žiadne okrídlené potvorky, ktoré ho vytáčali do nepríčetnosti.

       Je najvyšší čas k odchodu. Snažil sa nasilu usmiať. A vtedy si spomenul na Taboru. Nepodarilo sa mu to. A tak prešiel cez prah dverí svojej izby až sa ocitol na chodbe. Kráčal so sklonenou hlavou a rozmýšľal len nad tým, či sa v jeho živote objaví ešte niekedy dievča, ktoré bude vedieť ešte milovať.

28. kvě, 2017

    V Blysseinom živote sa dialo neustále niečo nové. Len zriedka sa v jej živote vyskytovalo tiché obdobie. Väčšinou pripomínal scenár  búrku, ktorá nečakane zmietla moreplavcov do oceánu. Dievčina sa neraz pristihla pri tom, ako závidí svojim rovesníkom, že vedú úplne jednoduché a obyčajné životy. Aj keď ten jej nebol ničím výnimočný, napriek tomu sa nedalo povedať ani to, že ju v skutočnosti napĺňal. Bolo to presne naopak. Neraz ju ubíjal.

            Možno za všetok ten chaos mohla jej mladšia sestra, ktorá ju nedokázala nikdy pochopiť a navyše sa pohybovala v úplne inej dimenzii. Vo sfére, kde pre idealistickú osobu, akou bola ona, nebolo žiadne miesto.

            Blysse sa o svojej sestre takmer nezmieňuje, pretože jej bolo asi miliónkrát opakované, že skutočnými sestrami ani nie sú. Práve preto sa neraz správala, že je vlastne jedináčik. Jej život by bol určite viac znesiteľnejší a pokojnejší. No, práve teraz nebolo možné ju ignorovať a ani sa tváriť, že neexistuje. Stačilo, aby sa pozrela na jej malý nakrčený nos, ktorým dávala najavo, že sa nechystá odísť. Neváhala a zastrčila si svoj starý zošit pod prikrývku. Narovnala sa v pleciach a obrátila sa k plavovlasej návštevníčke. ,,Čo ťa sem privádza, Tenley? Ty za mnou predsa bez dôvodu nechodíš. Musí to byť skutočne dôležité.“

            Jej sestra pôsobila sebaisto a s určitým nadhľadom. Nikdy sa netrápila preto ako vyzerá alebo sa nesťažovala na nedostatok priateľov. Vždy bola obdivovaná, populárna a spoločenská. Jedným slovom okúzľujúca. Teda, aspoň pre ostatných. Pre Blysse to bolo dievča, pre ktoré bol vzhľad to najdôležitejšie na svete a ktorej nič nehovorilo slovo pokora.

       Tenley ani nemala dôvod sa zapodievať tým ako vyzerá, pretože patrila medzi dievčatá, ktoré svojou krásou každého upútajú. Odmalička mala nádherné plavé vlasy so striebristými pramienkami a nezvyčajné akvamarínové oči, ktoré dokázali meniť farbu. Predstavovala všetko to,  čo ona nikdy znamenať nebude. Jej tok myšlienok napokon svetlovláska prelomila.

    ,,Musím mať dôvod na to, aby som navštívila svoju vlastnú sestru?.“ odbočila rafinovane od témy a nadvihla zlatisté obočie. Keby sa jednal o iný sestrin kúsok, možno by sa Blysse aj zasmiala na jej chabom pokuse snažiť sa predstierať, ale ona nemala vôbec náladu a chcela od sestry počuť jednoznačnú odpoveď. Okrem toho v jej podaní slov ,,vlastná sestra“ vyznela táto vyslovená myšlienka naozaj paradoxne a neprirodzene.

            ,,Som presvedčená, že si prišla kvôli niečomu alebo niekomu.“

Tenley sa nevinne usmiala a sklopila zrak. Postávala pri dverách a rozhliadala sa vôkol izby, ktorú videla najmenej tisíc krát. No nebadaný šibalsky výraz, ktorý mala v tvári, hoci sa snažila správať kajúcne, jej sestre neunikol. Mala niečo za lubom, bolo to viac ako isté. Keď podišla bližšie k jej posteli, sadla si vedľa nej. Obrátila ku nej oči, pričom zamrkala dlhými svetlými mihalnicami. ,,Máš pravdu. Niečo od teba potrebujem.“

Staršia sestra len prekrútila očami, pretože od nej čakala presne takú reakciu. Už si živo predstavovala čo to asi bude. Hneď ju napadlo nové oblečenie zo zahraničia, ktoré jej priniesla teta alebo možno jej parfum, ktorý sa jej potajme páčil. Hoci boli s Tenley úplnej inej povahy a vôbec sa do tváre na seba nepodobali, tak mali postavy približne rovnaké. A tak by ju vôbec neprekvapovalo, keby si vypýtala práve to oblečenie.

,,Chceš si odo mňa požičať to modré tričko s korálikmi, ktoré mi priniesla teta z Ameriky?“

Jej oči na chvíľu zažiarili ako zafíry, no vzápätí pohasli. Vzdychla si. ,,Nie, tričko som naozaj nemyslela. A ani tvoj parfum,“ skočila jej do myšlienok, ako keby z nich vedela čítať. Nakoľko nevedela, čím ju sestra prekvapí, začala byť trochu nervózna. No navonok sa správala formálne a odmerane. ,,O čo teda ide?.“

Tenley sa ku nej posunula ešte o kúsok bližšie, naklonila ku nej hlavu a zašepkala. ,,Predsa o to tajomstvo.“

Dievčina sa zatvárila prekvapene. Netušila, o čom jej sestra rozpráva. ,,Aké tajomstvo? O žiadnom neviem.“

   Tenley po jej odpovedi vyskočila z postele a vykríkla. ,,Videla som ako si schovávaš pod periny nejaký zošit.“

   ,,Ty si ma sledovala?“ vyhŕkla nahnevane i keď veľmi dobre vedela, že ju určite pristihla. Jej sestre nikdy nič neuniklo. V tom bola lepšia ako detektív na polícií.

  ,,Nesledovala!,“ urazene odvrkla. ,,Prišla som do tvojej izby práve vtedy keď si niečo ukrývala pod posteľ do ľavého rohu.“

   ,,A čírou náhodou si videla, že to ukladám do ľavého rohu  a, že to nie je povolené tvojím očiam.“ skonštatovala a uprela na ňu svoj pohľad. ,,Mala by si sa naučiť už konečne klopať, Tenley,“ namietla ostrejšie než mala v úmysle a prísne na ňu pozrela. ,,Možno keby si sa naučila čo sa patrí, tak by sme predchádzali nepríjemnostiam.“

,,Láskavo sa nado mnou nepovyšuj, Blysse!,“ vykríkla Tenley pobúrene a oči jej iskrili zeleno modrým ohňom.

Tmavovláska rezignovala. ,,Nechcem sa s tebou hádať. Ale ak je to všetko, čo si mi prišla povedať, tak môžeš pokojne odísť.“

Tenley na ňu vytreštila oči a pootvorila ústa, akoby pred sebou zbadala nejaký prízrak. ,,Ty ma vyhadzuješ?“

,,Nie, nevyhadzujem ťa. Len ti ponúkam možnosť odísť.“

   ,,Neklam, posielaš ma preč!,“ skríkla nahnevane a zdvihla do výšky prst, aby na seba upozornila. ,,Pravdou je, že som ťa chcela lepšie spoznať a preto som za tebou prišla, ale teraz viem, že to bola hlúposť,“ odsekla, pričom sa tvárila dotknuto.

    Blysse na jej obhajobu nepohla ani sánkou. Mlčala. No potom sa ozvala. ,,Ak budeš odchádzať, nezabudni za sebou zatvoriť dvere.“

            Dievčina od hnevu očervenela ako kapia. Otočila sa na päte a vypochodovala z jej izby ako zimná víchrica. Chytila mosadznú kľučku a skríkla ,,Aby si vedela tie dvere boli otvorené.“

Tresk!

Keď počula vzďaľujúce kroky svojej sestry. Vedela si živo predstaviť v akej je nálade. Tenley bytostne neznášala, ak jej bolo odopreté to, po čom ona zatúžila. Síce sa vedela vynikajúco ovládať, tak prišli aj také chvíle, kedy zlyhala a prišla o svoju rokmi nacvičenú rovnováhu. A vtedy bolo komické sledovať jej správanie. A ona to vedela zo všetkých najlepšie.

 

 

 

       Darkim sedel na drevenej lavičke. S blaženým pocitom v duši si čítal správu, ktorú mu poslala Tabora. Prišla mu pár hodín po tom, ako sa rozlúčil so Spencerom. Rozbor správy sa nedal rozlúštiť, ale obsah slov vyjadroval, že sa jedná o niečo dôležité. Tá správa bola od jeho milovanej. A tie slová boli určené iba pre jeho oči. Na ničom viac nezáležalo. Presne v takomto ponímaní sa to snažil vidieť aj zaľúbený chlapec.

        Znova prechádzal očami po textových riadkoch. Vnímal len to, že to je tá najkrajšia podoba lásky, akej sa stal svedkom. S hrejivým pocitom pri srdci si čítal opäť tie riadky, ktoré videl už toľkokrát. ,,,,Ahoj Dark. Potrebujem sa s tebou stretnúť. O pol siedmej ma čakaj na mieste polnočnej hviezdy! S objatím Tabora.“

       Pri prečítaní slov polnočná hviezda sa mu rozhostil úsmev na perách. Takto pomenovali miesto, kde sa stretáva kopec mladých a zaľúbených párov. Miesto, ktoré každý pozná a ktoré nie je žiadnym tajomstvom. No predovšetkým to bolo miesto, kde sa stretávali oni dvaja. Spolu. Sami.  

 

A len on a Tabora vedia, ako sa ich oáza lásky v skutočnosti nazýva. Polnočná hviezda. Čas si pre seba uchmatol nekonečných dlhých päť minút a Darkima sa začala zmocňovať neskutočná túžba ju vidieť.  

       Zadíval na oblohu, ktorá bola nezvyčajne pokojná. Na nebi žiarilo zopár ligotavých hviezd čo bolo o takomto čase celkom nezvyčajné a polmesiac, ktorý vykukol spod oblakov osvetľoval všetko navôkol belasým svitom. Medzitým, ako čakal na svoju princeznú sa mu myšlienky túlali nepretržitým vírom. Chlapec  začal bytostnejšie vnímať svoje šťastie. Čas, ktorý strávil s Taborou považoval za svoj najromantickejší okamih v živote.

V tom čase pre neho nebolo nič krajšie ako sedieť vedľa svojej milovanej, dívať sa ako jej dlhé tmavé vlasy svojim striebristým závesom hľadí mesiac a ako jej fascinovane žiaria smaragdové oči pri každom úsmeve, ktorý sa jej pôvabne rozleje po tvári. Áno, to bol čas kedy prisahal nielen sebe, ale aj Bohu, že je naozaj šťastný. A to už sa nezmení. Čakajú ho ďalšie očarujúce a krásne chvíle s jeho srdcovou kráľovnou.

       Mesiac na nebi začal svietiť tak žiarivo až mal pocit, že mu chce niečo povedať. Preto bol presvedčený, že v tento osudový večer, ktorý strávi so svojou polovičkou sa stane niečo nečakané. Niečo prekvapivé. Jedným slovom niečo čo mu zmení od základov jeho život. A v ten večer sa to všetko troma vetami  naozaj stalo. Bolo to nielen nečakané, ale aj prekvapivé a zmenilo mu to život od základov. No, to čo sa odohralo, by ho nenapadlo ani v najhoršom sne.

   ,,Vnímaš ma Dark?,“ opýtala sa tmavovlasá krásavica s exotickým nádychom a miernym španielskym prízvukom a sadla si vedľa neho. ,,Mala som návštevu, trošku som sa zdržala.“

   Darkim sa strhol, akoby bol v tranze, otočil sa ku nej a milo sa usmial ,,Ach Tabby, konečne si prišla, čakal som na teba celú večnosť. Už som si myslel, že neprídeš. Ale ty si tu a už odo mňa neodídeš,“ odpovedal celý rozčarovaný a súčasne nesmierne zamilovaný. Chlapec ju jemne chytil za ruku a stisol. ,,Som rád, že si tu.“

      Tabora mala pocit, že blúzni a keď sa ju snažil pobozkať na ústa, tak uhla stranou. ,,Musím ti niečo povedať.“

    Po jej slovách sa narovnal a pustil jej ruku. Zadíval sa do lesklých zelených očí. Niečo ju trápilo. Cítil to. Vedel to. Ale nepoznal dôvod. A s očakávaním sledoval, ako sa jej ústa pootvoria a z nich vyjde pravda. Diskrétne sa od nej odtiahol a odkašľal si. ,,Počúvam ťa, drahá.“

      Darkim na tie slová čakal celých šesť mesiacov. Už vedel, čo mu jeho milovaná naznačuje. Nemohol tomu uveriť. Bol tak šťastný! Konečne mu to povie! To, čo ku nemu naozaj cíti! Ani svojmu bývalému priateľovi nepovedala, to čo sa chystá jemu vyjadriť! Je to fantastické! Neskutočné. A teraz sa to stane. S napätím sedel a cítil, ako mu buši srdce nedočkavosťou.

      Dievčina sa mu uprene dívala do očí a začala. ,,Keďže sa poznáme istý čas ....

      ,,Už šesť mesiacov,“ skočil jej do reči.

      ,,Tak by so mala byť ku tebe konečne úprimná. Zažila som s tebou veľmi pekné chvíle, dokonca krajšie, než so svojim bývalým. A to jeho som považovala za extra ligu!,“ rozplývala sa spomienkami na svoju bývalú lásku a chlapec pri jej nadchýnaní prekrútil očami.

       Chlapec vedel, že mala dvojročný vzťah s nejakým chalanom zo Španielska. Ale považoval to za minulosť, Nemal dôvod ho riešiť, keďže s ním pretrhla akýkoľvek kontakt. Navždy.

       ,,Preto si myslím, že je vhodné, aby si vedel....“ nestihla dopovedať, pretože Darkim jej stisol nežne ruku a venoval jej pohľad milujúceho človeka. ,,Ja to viem, drahá.“  

       Dievčine sa rozšírili zorničky a vypískla. ,,Naozaj?.“  

       Strach?

       Smútok?

       Neistota?

Snažil sa rozlúštiť krížovku v jej krásnych očiach, v ktorých predtým dokázal čítať ako z otvorenej knihy. Aspoň si to myslel.    

       ,,Áno, som presvedčený, že viem, čo mi chceš povedať. Túžil som to počuť od začiatku, ale ja som na teba nechcel naliehať. Ja to vnímam rovnako. A som šťastný, že to už viem!.“

     Tabora vôbec nerozumela jeho sentimentálnemu prejavu a zamrkala mihalnicami sťaby potiahnutými čiernym saténom.   

      ,,Takže ty miluješ niekoho iného?.“

       Chlapec sa na ňu zadíval ako na cudzinku. ,,Preboha! Jasné, že nie! Ako ťa niečo také vôbec napadlo? Ja som predsa už zadaný!,“

       Keď videl, ako sa zvláštne zatvárila, náhle zmeravel. Snažil sa čítať z jej pier, ale márne. No, predsa sa odhodlal a vykoktal. ,,Vieš, ja som sa bál, že mi to nikdy nepovieš. Celý rok som čakal ... a zrazu mi chceš povedať ....“

       ,,Neľúbim ťa, Darkim,“ ozvala sa hlasom ostrým ako britva, chladným ako cencúľ a pevným ako kráľovnine žezlo.

Darkim sa po jej slovách strhol akoby sa bol porezal pri holení žiletkou. ,,Neľúbiš?.“

      To nechcené slovo sa v jeho hlave ozývalo ako ozvena, ktorá nikdy neutíchne. Mal pocit, akoby sa do neho zabodli tŕne, ktoré ho umučia zaživa. Cítil, akoby mu niekto preklal mečom srdce. A najhoršie bolo, že bol presvedčený, že o svoje srdce navždy prišiel. Celý čas čakal na to, že sa jeho láska konečne vyzná zo svojich citov a keď sa tak stalo dokázala mu povedať len ...

       ,,Nemilujem ťa, Darkim,“ opakovala druhýkrát krát po sebe a jej hlas sa ozýval vzduchom ako kvílivá meluzína.

         Darkim vôbec netušil, ako má zareagovať. Toto skutočne nečakal. Zrútil sa mu celý svet. S Taborou sa poznali vyše šesť mesiacov a odvtedy spolu tvorili pár. Dúfal, že jeho láska aj keď nie je opätovaná slovami, je opätovaná skutkami. Bol to jeho prvý vzťah a on dúfal, že aj posledný. A teraz sa nedokázal spamätať z toho, že bol celý rok podvádzaný. A čo je horšie, nevie či sa z toho niekedy spamätá. Jeho láska ku nej bola príliš silná a hlboká.

       ,,Myslela som si, že to vieš. Mrzí ma to,“ odvetila a zahľadela sa do jeho modrých smutných očí. ,,Asi by sme sa mali rozlúčiť,“ zašepkala nežne a chystala sa vstať, ale on jej chytil zápästie, aby jej zabránil v odchode.  

       ,,Ale ja ťa predsa ľúbim, Tabby. Moja láska je taká silná, že stačí pre nás pre oboch,“ zanietene jej vyznával city, ale mal pritom pocit, akoby sa snažil prebudiť k životu zosnulého, ktorého svetlo sviečky zhaslo.

        Dievčina sa mu prudko vyšklbla, akoby sa popálila o rozhorúčený kov. Pri tom pohybe sa jej tmavé vlasy zviezli v hustej záplave na chrbát. Pripomínali plášť netopierích krídel.

       ,,Pochop, že ja ku tebe nič už necítim,“ zvolala a založila si ruky na hrudi.

         ,,A cítila si vôbec niekedy?,“ nahnevane a zároveň zúfalo sa opýtal a díval sa jej do krásnej tváre s pleťou smotanovej farby. Oči sa jej jagali ako hviezdy a pery boli pevne zomknuté. ,,Nie, Darkim.“

         ,,Nie?.“ zvolal šokovaný a snažil sa sám seba presvedčiť, že blúzni, lenže vzhľadom k tomu, že bol plne pri vedomí to bolo nevýslovne ťažké.  

     ,,Definuj slovo nie,“ naliehal a z jeho slov sa vytratil prosebný tón a nahradil ho požadovačný hlas.

       Tabora sa obzerala po okolí, akoby sa snažila obyčajným pohľadom privolať spasiteľa, ktorý by ju zachránil z osídiel vášnivo zamilovaného zúfalca. Keď zbadala, že okrem nich nie je na okolí ani jedna živá duša nahnevane po ňom šibla pohľadom a chladno odvetila ,,Nie, nemilovala som ťa nikdy. Po celé mesiace čo sme spolu chodili, som ku tebe nič necítila.“

Chlapec stuhol. Viac nebolo treba dodávať. Pripadal si ako nekonečný hlupák.  Naletel falošným sľubom čarodejnice, ktorá mu sľubovala majestátne a honosné zámky. V tom momente necítil nič iné, len hanbu nad tým, aký bol naivný, keď uveril, že v raji mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. I napriek tomu, že cítil oprávnený hnev a zlosť, rozhodol sa zistiť, či sa oplatilo byť zaslepeným hlupákom.

        ,,Už som ti povedala všetko. Môžem ísť domov?.“ zafňukala a venovala mu pohľad ranenej srny.

         ,,Ešte nie, musím sa ťa niečo opýtať,“ naliehavo dodal.

        Dievčina od vyčerpania vybuchla. ,,Musíme to rozoberať?.“

        ,,Musíme!“ zrúkol tak silno, až prekvapil sám seba. Vôbec si neuvedomoval, že dokáže použiť taký hlasný tón pri dievčati. A už vôbec nie pri nej.  

        Tabora sa po jeho slovách mimovoľne strhla a pokorne odvetila ,,Dobre teda.“

      ,,Chcel by som vedieť, prečo si teda so mnou tak dlho chodila? Prečo si so mnou trávila čas, keď si ma neľúbila?.“

        ,,Vieš, popravde .... páčil si sa mi,“ priznala s miernym rumencom v tvári.   

Chlapca by mali jej slová potešiť, ale vo vnútri cítil len prázdnotu. Chcel však počuť viac. To čo povedala mu nestačilo.     

       ,,A nič viac v tom nebolo. Len čistá vizuálna príťažlivosť?,“ zadúfal s nádejou.  

      ,,Nuž, mám ťa rada, ale len ako kamaráta.“

       ,,Aha, ale stále sa ti páčim, však?,“ nedal sa odbiť a keď videl ako dievčinina tvár zrumenela pochopil, že udrel klinček po hlavičke.

        ,,Áno páčiš,“ odvetila zatrepotala mihalnicami a zastrčila si tmavý prameň vlasov za ucho.

        ,,V tom prípade,“ ozval sa zvesela ,,sa nemusíme vôbec rozchádzať.“

         Dievča mu venovalo šokovaný pohľad. V tej chvíli si pripadal ako blázon. Ale on ním bol. No, žiaľ do nej. I napriek tomu, že ho nedokázala milovať. Lenže bol zúfalý a nešťastný. A tak mu bolo jedno, čo si o jeho vyznaní pomyslí.

      ,,Klapalo nám to aj bez lásky, tak prečo by nám to nemalo aj teraz?

         Dievčina pokrútila hlavou a pozrela do zeme. ,,Nie je to také jednoduché, pretože ja už milujem niekoho iného. Už veľmi dlho je mojím  ... jediným.“

       Chlapcovi trvalo pár sekúnd, kým pochopil na koho naráža.

     ,,Toho španiela?,“ opýtal sa s opadajúcim hnevom, pričom meno jej bývalého priateľa nepoznal.

     ,,Áno,“ odvetila potichu. ,,Nikdy som ho neprestala ľúbiť.“

      Darkima pichlo pri srdci. Cítil, že sa z neho vytráca všetka nádej. Zaplavila ho bezmocnosť. Venoval jej pohľad trpiaceho človeka. ,,Prečo si mi to urobila? Prečo si mi klamala? Prečo si ma nechala v tom, že ma tiež ľúbiš?.“

       ,,Je mi to ľúto Dark. Nič viac už urobiť nemôžem. Raz to pochopíš,“ odvetila so smútkom v hlase a keď sa na neho pozrela v zafírových očiach sa jej ligotali slzy. Bez toho, aby čokoľvek stihol urobiť sa rozbehla cez lúku a ako lesná víla noci sa stratila v tme vedľajšej ulice.

       Chlapec sedel ako primrazený na lavičke, neschopný pohybu či slov. Dnešný večer, na ktorý sa tak veľmi tešil sa pre neho stal niečím horším ako nočnou morou. Bol presvedčený, že sú si s Taborou bližšie než kedykoľvek predtým. Tejto predstavy sa zmocnila náruč nešťastia a on začínal mať pocit, že vstupuje do brány prekliatia. Odhodlal sa postaviť z lavičky hoci cítil, že nohy má akoby z vápenca. Odmietali ho poslúchať a pri prvom kroku sa zapotácal. Zadržiaval slzy, ktoré sa mu drali do očí. Bol to jeho prvý vážny vzťah a on dúfal, že ešte dlho aj zostane. Avšak po tejto skúsenosti už neveril, že niekedy bude niekoho mať rád.

      ,,Skutočne miloval Taboru alebo ľúbil iba vytvorenú predstavu o nej?“ Veď ona sama sa hrala na niekoho kým nie je, preto ich láska nemohla byť nič iné ako podvod. Popritom ako kráčal cez sporo osvetlenú ulicu sa neustále zamýšľal nad tým čo mu povedala. ,,Nikdy som ho neprestala ľúbiť.“  Jej slová pripomínali vzdušnú vílu, ktorá spieva nebom tragickú ódu o dvoch zaľúbených milencoch, ktorým nebolo súdené ostať spolu. Čoraz viac sa ho zmocňovala melanchólia a pred jeho domom sa mu vytvárala obrovská čierna machuľa, ktorá sa ho snažila pohltiť do svojho temného objatia. A najhoršie zo všetkého bolo, že to nebol sen, ani ilúzia a on sa stal svedkom svojho vlastného príbehu. Príbehu, ktorý bol písaným autorom jeho prítomnosti.

 

9. bře, 2017

Keď Blysse dočítala poslednú stránku, pocítila  v očiach slzy. Srdce jej silno búšilo. Bolo to tak dávno a napriek tomu sa nevedela ubrániť sentimentálnym myšlienkam. Za tri roky sa zmenila, dospela, rovnako ako spovede, ktoré pre ňu predtým tak veľa znamenali. Boli to myšlienky nesúce sa na tróne času, no i napriek tomu ju dokázali rozľútostiť a roznietiť v nej vášnivý hnev ako i tichý nárek.

Už v trinástich rokoch si uvedomila, že bude vo svete ľudí len večným pútnikom, ktorému sa nikdy nepodarí nájsť tok svojej rieky. Bola ešte len dievčatkom, ktoré chcelo veriť, že svet fantázie mu dokáže vyplniť všetku tú hmatateľnú prázdnotu, ktorá ju vo vnútri spaľovala ako šľahajúce plamene v kozube. Túžila po tom, aby sa jej srdce zaplnilo šťastím a mysli sa dotkol vánok nehy. Túžobne dúfala, že sa jedného dňa všetko zmení a mraky, ktoré sa nad ňou vznášajú ako havranie krídla nahradia slnečné lúče tak jasné, až celé Anglicko rozžiaria jagotom.

            Blysse bola zmierená s tým, že po každé zostane stáť na okraji spoločnosti až do úplnej večnosti a len chlad samoty ju bude intenzívne objímať. Ako každé dieťa aj ona snívala a zamýšľala sa na životom, ktorý jej ponúkal miesto radosti iba strasti a miesto otvorenej náruče vždy uzavretú bránu. Tak veľmi si priala vytvoriť svet, v ktorom by chcela žiť a bola dokonale spokojná. Naslúchala svojím nemým túžbam a nevypovedaným snom tak dlho až sa dostala do sveta, ktorý nepatril ľuďom.

Do sveta, kde žije len ona a bytosti, ktoré si v hlave vytvorí. Do sveta, kde možno nepatrí ani samotná Blysse. A vtedy to prišlo. Prepadla ju staroznáma melanchólia, ktorá do nej dobiedzala ako nepokojný psík do svojho majiteľa v okamihu, kedy ho vyzýva na súboj.

            Dievčina sa zadívala na roztvorený zošit, no po chvíli ho prudko zavrela. Mala sto chutí ho hodiť do smetného koša, no namiesto toho ho v ruke stískala, akoby v ňom videla svoju jedinú nádej. Nakoniec usúdila, že bude najrozumnejšie, ak jej detský denník nikto nenájde a bude pred cudzím párom očí v bezpečí. Napokon ho vložila do pootvorenej spodnej zásuvky.

            ,,Bude lepšie, ak sa o tomto mojom tajomstve nikto nedozvie. Vôbec nikto,“ povedala nahlas bez toho, aby si všimla, že je niekto ešte s ňou v miestnosti.

            ..Myslím, že na to je už trochu neskoro, nemyslíš?.“

Pri počutí sebavedomého, no dôverne známeho hlasu zbystrila pozornosť a s prekvapeným výrazom sa zadívala na návštevníčku.

*****************************************************

Spencer Taylor prekročil cez prach kamarátových dverí s istou noblesou a sebaistou chôdzou, ako po každé, keď sa niekde ocitol. V sebaistom chlapcovi bolo niečo čo pútalo všetky pohľady kdekoľvek vkročil. Práve preto sa často aj on sám vyhlasoval za lámača ženských sŕdc a zatiaľ sa nikomu nepodarilo ho zosadiť z kresla.

Darkimov kamarát sa rozhliadal po izbe, ktorá bola obvešaná plagátmi rôznych interpretov a známych idolov teenagerov. Väčšinz poličiek zdobila  ručne robená keramika, modely prestížnych svetových značiek, hromadná chlapčenská kozmetika. Na stenách viseli okrem tapiet aj rôzne odznaky, prívesky a talizmany.  Keď prešiel skeptickým pohľadom cez nástenku, kde viseli významné osobnosti ako sú Churchill, Einstein, Emmerson, Descartes, tak len nechápavo pokrčil husté obočie. Potom pokračoval v prehliadke a skúmal každý kamarátovho, nie veľmi priestranného, ale i napriek tomu moderného kráľovstva – jeho izby. Zatiaľ čo si Spencer detailne prezeral všetko čo sa v miestnosti nachádzalo a prechádzal po tom svojimi obsidiánovo hnedými očami, tak druhý chlapec uvažoval nad tým, ako je možné, že oni dvaja sú kamaráti. Boli rozdielni ako jing a jang a keby ich niekto počul rozprávať, pomyslí si, že odlišnejšie povahy sa nedajú nájsť na široko ďaleko.

Chlapci sa poznali od útleho veku, prežili spolu nemálo bláznovstiev, ale museli čeliť viacerým problémom. Ak sa pominula skutočnosť, že sú rovnakého veku a chodili spolu do jednej triedy, mali len pramálo spoločného. Spencer na rozdiel od druhého chlapca nebýval so svojou tetou, nemal žiadneho súrodenca a nikdy netrpel nedostatkom pozornosti alebo peňazí. Odjakživa bol zvyknutý na prepych, obdiv zo strany dievčat i dospelých žien a patril medzi tých, ktorých si každý hneď zamiloval. Okrem sebavedomého vystupovania dokázal dievčatá očariť svojim zmyslom pre humor, aristokratickým správaním i originálnym vystupovaním, ktoré však neraz z neho robilo domýšľavého a namysleného človeka. Aspoň to o ňom rozpráv

ali neprajníci, ktorých si nezískal správaním lovca a miestneho predátora. Jeho zovňajšok bol taktiež výnimočný. Vlasy pripomínajúce vranie pierka sa na slnku leskli v modrastom odtieni a temno hnedé oči mu dodávali tajomný až nebezpečný výraz. Pôsobil podmanivo, neodolateľne až magicky.

Darkim pri ňom zaostával nielen výzorom, ale aj správaním. Jeho pieskovo zlaté vlasy a šedo zelenkavé oči nevzbudzovali v očiach ľudí toľké ohromenie a ani záujem. Chlapec bol síce urastený, ale Spencer ho prevyšoval o dobrých desať centimetrov a ani jeho štíhla postava nemohla konkurovať kamarátovej, ktorý pripomínal vikingských pohanov.

Okrem výzoru sa chlapci od seba líšili aj charakterom osobností. Zatiaľ čo Darkim mal nevýbušnú, priateľskú a mierumilovnú povahu, jeho kamarát dokázal vzplanúť i pri akejkoľvek drobnosti. Dominoval u neho temperament, obrovský zápal pre dobrodružstvo a vôbec sa netajil svojim neverným srdcom, ktoré dokázal darovať každej krásnej dáme.

Svetlovlasý chlapec sa považoval za človeka, ktorého láka všetko nepoznané, miloval nové objavenia, keď sa mohol nad vecami do hĺbky zamýšľať a keď ich dokázal rozlúštiť a prísť na koreň poznania. Obľuboval dokumentárne filmy a dokonca rád čítaval, hoci sa pred kamarátom s touto záľubou radšej nechválil. Spencer bol tvrdý realita, dával prednosť filmom a knihy z celej duše neznášal. Avšak bariéra medzi nimi stála aj čo sa vzťahov týka. Spencer mal neúrekom dievčat, zatiaľ čo jeho kamarát bol v tejto oblasti plachší a podarilo sa mu za život ulúpiť od opačného pohlavia len zopár bozkov. Darkim vyznával lásku, v ktorej sa človek obetuje pre toho druhého a považoval ju za jeden z najdôležitejších elementov v živote človeka. Druhý chlapec bol naladený na celkom inú strunu a vystačil si krátkodobými známosťami a častým flirtom.

I napriek spomínaným všetkým týmto rozdielnostiam mal však svojho dlhoročného spolužiaka, kamaráta i poradníka – Spena úprimne rád a vážil si ho preto, že bol sám sebou. Bol do svojich myšlienok tak ponorený, že si ani nevšimol, že mu kamarát niečo hovorí.

            ,,Počúvaš ma vôbec? Alebo si zase myšlienkami niekde úplne inde? Kde je to tento krát, Dark?,“ posťažoval sa pekný chlapec a znechutene dodal bez toho, aby si počkal na odpoveď: ,,Ako som aj predpokladal. Nič sa za tú dobu nezmenilo, odkedy som bol u teba naposledy.“ skonštatoval kamarát a vykročil k posteli, ktorá bola obtiahnutá kobaltovým poťahom. Spencer si sadol na návlečku, keď v tom ho zaujal tenký zväzok na posteli a skúmavo sa na neho zahľadel. ,,Alchymista?,“ opýtal sa so zdvihnutým obočím a prevracal si knihu v rukách. ,,Nevedel som, že niečo také utopistické čítaš.“ Chlapec už chcel povedať o akú hodnotnú literatúru sa jedná, ale potom si to rozmyslel a mykol plecami.

,,Nemyslím si, že je to také zlé na čítanie a ak sa človek chce odreagovať, nie je nič lepšie,“ dôveryhodne zaklamal, ale v duchu si nadával do zbabelcov. Spencer bol jeho dobrý kamarát, ak nie najlepší, ale napriek tomu mal veľké obavy povedať mu pravdu. A to takú, že je zanietený čitateľ. A knihy majú pre neho veľkú cenu.

            ,, V poriadku, Dark. Veď na tom nie je nič zlé, ak si čítaš. No myslím si, že by si sa mal venovať zaujímavejším veciam ako tomuto,“ povedal rázne a ukázal na knihu, ktorú vzápätí položil na druhú stranu postele. ,,Povedz mi napríklad ako sa vyvíja tvoj vzťah s Taborou Mandelovou?,“ nadhodil chlapec na celkom inú tému a snažil sa ho podnietiť k tomu, aby mu povedal o ich romániku čím najviac.

Darkim sa posadil na stoličku a zamyslel sa nad jeho slovami. Pravdou je, že s Taborou sa naposledy videl pred dvoma týždňami, ale bol si istý, že sa v ich vzťahu nič nezmenilo. Ešte živo si spomínal na jej správy v mobile, ktoré mal dodnes uložené. V nej našiel svoju vyvolenú pred pol rokom a veril, že sa to ešte dlhý čas nezmení. Tabora bola pôvodom zo Španielskej provincie Baleáry, ktorá tvorila súostrovie na západe Stredozemného mora. Keď bola ešte malá, tak sa do Anglicka presťahovala s rodičmi a s jej mladším bratom Saulom. Chlapec bol vďačný osudu za to, že jeho cestu skrížil s touto temperamentnou cudzokrajinkou.

V tom čase mal len štrnásť rokov a ona bola o rok staršia. mala Dalo by sa povedať, že bol medzi nimi veľký kontrast, ale i napriek tomu sa mu veľmi páčila. Dopĺňala jeho svetlú vizuálnu stránku, pretože bola jeho protikladom. Zatiaľ čo on bol svetlý typ, dievčina mala vlasy farby lastovičích krídiel, ktoré sa jej mierne vlnili pri spánkoch, pričom oči mali zafírový odtieň pripomínajúce ranné zory. Bola to nesmierne pôvabná bytosť, ktorej nechýbalo osobité kúzlo, ženský šarm i ohnivý sexappeal. Ich zoznámenie považoval za jednu z najlepších vecí, aká som mu zatiaľ v jeho krátkom živote mohla prihodiť. Chlapec si všimol, že Spencer čaká na jeho odpoveď a pri tej predstave trochu znervóznil. Nechcel pôsobiť naivne, ale netušil, čo má popravde kamarátovi povedať. Poznal ho dosť dobre na to, aby vedel, že veľa vecí nevedel brať vážne. No nakoniec sa rozhodol pre úprimnosť.

            ,,S Tabby spolu stále chodíme a myslím, že náš vzťah môžeme posunúť na vyššiu úroveň spolunažívania.“

            Spencer zaskočene zdvihol obočie. ,,To myslíš vážne? Na vyššiu úroveň spolunažívania? Nedá sa to jednoduchšie pomenovať? Hovoríš ako farár, ktorý káže hriešnikom, aby sa v kostole pomodlili za svoje hriechy.“

            Chlapec si všimol, že sa cez zlatohnedé žalúzie sťahujú na nebi mračná a zamyslel sa nad tým, či to nie je nejaké zlé znamenie. V tomto smere bol trošku poverčivý. Napokon sa rozhodol, že to nebude riešiť pred kamarátom a znova sa rozhodol pre úprimnosť. ,,Medzi mnou a Taborou je skutočná láska. Ľúbime sa. Myslím, že je to tá pravá.“

            Druhý chlapec sa iba uškrnul a dodal: ,,Dark, ver mi kamarát, že aj ja mám pocit, že som stretol tú pravú. Len potom zabúdam na to, ktorá to bola v poradí.“

            Jeho kamarát pokrútil hlavou a rozhodol sa ironickú poznámku ignorovať. ,,Ja verím v pravú lásku. Nemôžem za to, že ty neveríš.“

            ,,Ja si skutočne myslím, že by si mal prestať čítať poéziu a viac používať rozum, než srdce,“ presvedčivo dodal a trval na svojich slovách. Keď však videl, že sa odpovedi nedočká, tak do kamaráta znova rypol. ,,A s tvojou vyvolenou ste sa dostali aj niekde ďalej, ako len po horlivý bozk z pravej lásky?.“ Na Spencerovi bolo vidieť, že sa ledva udrží a má len kúsok od toho, aby sa nezačal z celého hrdla smiať. To v chlapcovi nevyvolávalo práve najlepšie pocity. Vôbec netušil čo mu má povedať. A tak dovolil prehovoriť svojmu srdcu. ,,Nechceme to urýchliť. Sme ešte mladí, všetko má svoj čas.“

            ,,To je skutočne zaujímavé, Dark. Ja s Farren chodím len týždeň, ale už som sa dostal aj ďalej ako pod jej tričko.“

            Chlapcovi úplne uniklo, že kamarát odpovedal znova ironicky, ale bol tak zaujatý potemneným nebom, až sa vôbec nevedel sústrediť na dialóg. Napokon sa spamätal a s prekvapením vykríkol: ,,Farren Melloryovou? S tým tichým a zakríknutým dievčaťom, ktoré býva vedľa tvojej ulici?.“

            Spencer sa na neho triumfálne pozrel a zvolal: ,,Aj mňa to zaskočilo, ale pokiaľ človek niečo nevyskúša, nezistí o čo prichádza. Nikdy by som o nej nepovedal, že vie byť tak vzrušujúca.

            Chlapec sa na neho neveriaco pozrel: ,,Nehovoril si mi minule, že jej rodičia sú silno veriaci a chcú, aby si ich dcéra svoju nevinnosť uchovala do svadby?.“ Darkim tomu nemohol uveriť. Keď si predstavil tú slušnú dievčinu vedľa neohrozeného Spencera, tak si nedokázal dať dokopy skladačku ich dvoch ako páru. Ale ani ako milencov. Isteže, nemohol jej uprieť, že bola pekná. Jej medené vlasy so zlatohnedým nádychom a striebristé oči by sa dali označiť ako podmanivé, ale ona bola typ dievčaťa, ktoré pozornosť chlapcov pútalo iba vtedy ak sa nejakým nemožným spôsobom mohlo zviditeľniť. Okrem toho mala silne katolícke zásady a chodila do kostola takmer každý deň. Darkimovi sa preto zdalo nepravdepodobné, že by sa takýto typ dievčaťa dal zlákať na cestu zakázanej rozkoše. I keď je pravda, že Spencerovi dokáže máloktorá odolať, ak sa vôbec nejaká nájde.

            ,,Obávam sa, že toto jej predsavzatie sa už naplniť nemôže, odpovedal čiernovlasý chlapec a vykúzlil zahanbený pohľad.“

            Chlapec sa v tom už ďalej nechcel vŕtať a tak iba stroho povedal: ,,Gratulujem. Musí byť úžasné vedieť, že pred tebou nikto iný nebol.“ Po tejto vete chlapec pocítil ostrú žiarlivosť, pretože on nebol Taboriným ani prvým frajerom a nebude ani milencom. Avšak hoci už nebola panna, on chcel ešte počkať do svojich šestnástich rokov. Už mu zostávajú len štyri mesiace. A potom sa jej plne odovzdá a bude patriť len jej. A snáď ona iba jemu. A nikomu inému. Spencer mu skočil do myšlienok, keď sa nečakane ozval: ,,Si môj najlepší kamarát, preto ti poviem tajomstvo. Ale musí to zostať medzi nami, dobre?.“ Ani nečakal na to, kým sa chlapec vyjadrí a už mu zvestoval novinu, aká ho nesmierne prekvapila. Bolo to asi rovnako absurdné ako si myslieť, že hodváb sa niekedy môže zmeniť na kov.

            ,,Prvý, kto ju dobyl bol Perceval Demmington. Myslím, že obaja vieme, čo je to za človeka. Grobián, hulvát a ničomník.“

Darkim sa chystal odpovedať, keď v tom si všimol, že sa spustil z neba prudký dážď. Postavil sa zo stoličky a zatvoril okno. ,,Tomu neverím. Ty si nebol jej prvý? Veď ona vyzerá tak slušne.“ Chlapec sa snažil predstaviť Farren tak, ako ju popisoval Spencer, ale nejako si tak nevedel predstaviť. U neho to bude vždy dievča, ktoré klopí oči do zeme a odpovedá tak tíško ako keď šumí v povetrí lístie. Tá predstava sa mu nepodarila zhmotniť do reality, nech sa snažil akokoľvek.

            Perceval prezývaný Percy bol známy ako najpopulárnejší tretiak na škole a to vďaka sklonom si dokazovať svoju nadradenosť fyzickou silou.  Viaceré dievčatá na škole boli z neho unesené pre jeho tvár, ktorá pripomínala sochu rímskych hrdinov a jeho svalnatú vyrysovanú postavu. Niektoré však z neho mali strach a pociťovali ku nemu odpor. A bol skalopevne presvedčený, že Farren Melloryová patrila do druhej skupiny dievčat. Darkim nechcel svojho dobrého kamaráta spochybňovať, ale bolo ťažké uveriť tak nereálnej verzii, keď on sám sa stal neraz svedkom, kedy videl ako sa Farren správa pri ľuďoch, obzvlášť pred tými, ktorí majú od narodenia predurčené nohavice.

Spencer akoby čakal, že mu kamarát neuverí a sebaisto dodal:

,,Som svedkom toho, že panna nebola. Už som sa s ňou niekoľkokrát vyspal. A Percy mi môže dosvedčiť, že mala po ňom aj iných chalanov, ktorým bola po vôli a to dobrovoľne. Avšak po tom, ako sa im vyhrážal, aby chránil jej povesť, tak sa zaprisahali, že budú mlčať. Darkim mu chcel oponovať, no potom si to rozmyslel. Medzitým kamarátovi prišla sms správa. Vytiahol nablýskanú Nokiu zo značkovej bledo modrej džínsovej bundy.

,,Už prestáva pršať. Zrejme sa vyjasní,“ povedal nahlas chlapec, ale skôr sám pre seba, ako pre kamaráta.

            Spencer pôsobil zainteresovane a vôbec kamaráta nevnímal. Na display mu zasvietilo úhľadne sformulované písmo s prekvapivo správnym pravopisom bez jeho hrúbky.

,,Moji rodičia išli na oslavu. Som sama doma. Príď. Čakám Ťa. Tvoja T. :-*.“

Darkim zdvihol obočie: ,,Farren?.“

Kamarát horúčkovito odpisoval na správu a druhý chlapec si všimol, že vyzerá byť prekvapivo nervózny. Vzápätí odoslal krátku správu.“ ,,Som na ceste. Čakaj ma v tej spodnej bielizni, ktorú som ti predvčerom kúpil.“

,,Isteže, je to Farren. Už sa ma nevie dočkať,“ dodal chrapľavejším hlasom a vyhol sa Darkimovmu skúmavému pohľadu. ,,Chce, aby som sa s ňou stretol. Je to naliehavé. Nepočká to. Musím súrne odísť.“

Kamarát prikývol a snažil sa rozpamätať, kedy bol Spencer taký nervózny ako teraz. Akoby pred ním niečo skrýval. Súvisí to s nimi oboma? Bol by prisahal, že dostal správu od niekoho iného. Ale keďže mu bezhranične veril, tak sa rozhodol potlačiť negatívne myšlienky a nezapodievať sa nimi.

,,Samozrejme, chápem. Tak ju nenechaj teda čakať.“

Chlapec prešiel okolo Darkima a keď vchádzal cez izbové dvere zvolal ,,Nechaj odo mňa pozdravovať svoju malú sestru.“

Kamarát vystrúhal grimasu ,,Veď vieš, že ťa nemá rada.“

  ,,Veď práve preto,“ zavtipkoval. Ešte sa ozvem. Maj sa.“

Darkim za ním zavolal ,,Beriem na vedomie. Čau.“

Potom ako osamel sa díval von oknom za odchádzajúcou vysokou postavou svojho kamaráta. Veľmi ho prekvapila náhla zmena počasia. Vonku prestalo pršať a na nebi sa začali rozpínať neisté lúče. Obloha sa zafarbila do modravého nádychu a vykúzlila pestrofarebný oblúk dúhy, ktorý sa rozprestrel po celej ulici až do neznámych zákutí. Darkim mal pri tomto úkaze náhle pocit, že celá epizóda s dažďom, sa mu iba snívala.